Hneď za lavičkou cez potok v Schubertovom parku mal svoj domček strážca parku, ktorého sme volali „starý“. Dlho sme s ním hrali hry na naháňačky, ale nikdy nás nechytil. Vlastne boli dvaja, striedali sa. Raz som sa potichu priplížil k jeho domčeku a opatrne som cez okno nakukol dovnútra. Sedel tam starček, na stole fľaša a tranzistorové rádio, z ktorého znela maďarská pesnička „Ajaj, fekete vonat“. Hlava mu padala na rozviklaný stôl. Bol to smutný pohľad. Neviem prečo mi napadlo zabúchať na okno. Starček nechápavo vyskočil zo stoličky, potom ma zazrel v okne, schmatol palicu pri dverách a vybehol von. To som však už pelášil cez lavičku nad potokom popri Tulipánovom strome až ku kaštieľu Esterházyovcov. Chvíľu za mnou utekal, zaháňajúc sa palicou, ale samozrejme mi nestačil. Učupil som sa v jednom zo svojich bunkrov a sledoval som ho, ako sa pomaly pobral späť do svojho domčeka.
Ten park sa dnes volá Mestský park. Bol kedysi krásny, hustý, rástli v ňom všelijaké stromy, platany, duby, tisy. Uprostred neho, na miernom vŕšku, bol kaštieľ Esterházyovcov, do ktorého roky chodieval hudobný skladateľ Franz Schubert učiť dcéry pána Esterházyho hru na klavíri. Páni tam už neboli, aj mnohé zariadenie z kaštieľa zmizlo. Mama mi hovorievala, ako sa deti hrávali so vzácnymi olejomaľbami, alebo ako si jedna suseda zo starožitného sekretára z kaštieľa urobila – kurník.
V tom kaštieli mal kedysi veterinárnu kaceláriu aj môj otec a ja som do neho neskôr chodil do Škôlky – Ovody.
Miloval stáročné duby, platany, jeho „rebríkový strom“ (borovicu s pravidelne narastenými konármi, vyzerali naozaj ako rebrík) a z konára tisu som si urobil luk. Na jar sa park nádherne rozvoňal, zo všetkých kríkov sa ozýval štebot drobných spevavcov, na konároch stromov cukrovali hrdličky.
Ale najkrajším zo stromov v parku bol náš „Tulipánový strom“. Tak sme nazvali strom, ktorý omamne šíril vlny vône od potoka pred lavičkou domčeka strážcov parku. Dlhé chvíle som strávil pod jeho voňavou korunou a cítil som sa ako v raji. Raz mi to nedalo a odtrhol som jeden jeho krásny kvet, priniesol som ho domov. Otec mi ale povedal, nech to už neurobím, že ten strom je veľmi vzácny. Táto magnólia nás dlhé roky očarovávala. Jedného dňa som však neveril vlastným očiam, keď som namiesto nášho Tulipánového stromu našiel len pník, krvácajúci živicou. Ktosi ho vypílil, vraj bol strom už starý a chorý. Pohladil som ten pník a zakryl som ho hlinou. Nechápal som to.
To naozaj všetko, čo je už staré a choré musíme dať preč? Neprekáža nám, že nádherne voňavé kvety už nikdy neuvidíme? Prečo sme takíto?
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA