Rytieri sú dnes nemoderní. Ich ideály nikoho nezaujímajú, nanajvýš z pohľadu tvorby imidžu, ktoré sa však v skutočnosti ukážu ako „cisárove nové šaty“, hoci značkové.
A tak súčasní rytieri chodia po okrúhlej Zemi v hrdzavých brneniach, bojujú proti veterným mlynom a ich istým honorárom je výsmech.
Z pera sa nenaješ. Je to hlúpa a scestná myšlienka, že písaním sa dá uživiť. Nanajvýš tak písaním prejavov politikovi, ktorého „služba občanom“ má kredit jeho zlatej karty, jeho konanie v prospech väčšiny je virtuálnou realitou, ktorú neinformovaný občan, zavalený každodenným bojom o dôstojné prežitie, vníma ako realitu skutočnú. Ako tá sudička, ktorá predpovedala dieťaťu na rukách: „To dieťa bude politikom – usmieva sa na človeka a zatiaľ sa mu vyciká do ruky.“
Napriek tomu všetkému sú títo rytieri medzi nami. Ak chcete vedieť, ktorí sú to, spoznáte ich veľmi jednoducho: hľadia Vám priamo do očí a nenariekajú.
Tí Sitnianski rytieri však už asi naveky zaspali na vavrínoch. Čakajú s jednou nohou v strmeni svojich koní, kedy bude Slovensku najhoršie a priklušú na pomoc. Každý rok ich veliteľ vyjde z útrob Sitna a zavolá: „Či už?“. Zatiaľ sa žiadnej odpovede nedočkal.
Naozaj sme národ holubičí?
.:.
Anton Pižurný