Koncom osemdesiatych rokov som robil personálneho námestníka v istej fabrike s drevom v Banskej Štiavnici. Zoznámil som sa vtedy so Steffenom Petrenzom z nemeckého mesta Freital pri Drážďanoch. Hrávali sme spolu poker, rozumeli sme si, čo to sme spolu aj povyvádzali.
Keďže Steffen mal vtedy vážny vzťah na Slovensku, rozhodol sa, že sa zamestná. Zobral som ho pracovať do našej fabriky ako pomocného robotníka. Samozrejme načierno. Steffena si všetci hneď obľúbili, lebo hoci robil len pomocné práce, všetko robil poriadne, s nemeckou dôslednosťou. Keďže tento vlasatý a bradatý Nemec je veselej povahy, stal sa miláčikom fabriky.
Jedného dňa (keď vonku pomaly dohníval socializmus) mi v mojej kancelárii zazvonil telefón. Volali mi nie z menšej inštitúcie, ako priamo z Ministerstva zahraničných vecí:
– Počuli sme, že u vás zamestnávate jedného občana Nemeckej demokratickej republiky! – krvi by sa mi v tej chvíli nebol dorezal.
– Áno, – nesmelo som hlesol.
– A viete, že tým porušuje medzinárodné dohody?! – hlas v telefóne sa zvýšil. – Musíte ho okamžite prepustiť!
Tak sa aj stalo. Riaditeľ fabriky to hodil na mňa, že on o ničo nevedel, hoci Steffena už dobre poznal. Ja som začal zle spávať a tŕpol som, čo so mnou bude ďalej. Ale potom prišiel rok 1989…
Teraz, po mnohých rokoch sme sa so Steffenom našli na Facebooku a ja sa teším na naše stretnutie. Ak dožijeme, Pišta, dáme si zase spolu poker a Bier!…
.:.
Anton Pižurný
28. november 2017