V neďalekej minulosti boli literárni kritici osobnosťami, pred ktorými si autori zachovávali úctu a rešpekt. Boli to naslovovzatí odborníci, obohacujúci literárnu scénu. Za všetkých spomeniem napríklad českého F.X. Šaldu, slovenského Mihálika a boli mnohí ďalší. Pred ich kritickými hodnoteniami sa najmä mladí autori triasli ako v čakárni u zubára.
Súčasná skutočná literárna kritika tiež jestvuje, ale zdá sa, že pod tlakom diktátu trhu sa akosi zdráha vyjsť na povrch. Za statočnú bojovníčku na tomto poli spomeniem napríklad aj na FB známu Beatu Beregrad Grunmannovú.
Ak sa dnes niekto kriticky vyjadrí napríklad k „románu“, napísanému mamičkou, ktorá sa „nudí na materskej“, okamžite sa na neho vyrútia zachraňovať situáciu autorovi pusypajtáši. A rozpúta sa šialená špirála ohováraní a intríg. Toto nemá so skutočným umením literatúry už nič spoločné.
Literatúra a kniha sa totiž dnes už (česť výnimkám) stáva iba tovarom, ktorého primárnym cieľom je za každú cenu zaujať čitateľa, aby si tento produkt kúpil čo najväčší počet konzumentov.
Áno, – konzumentov. Nie čitateľov, ktorí si knihu s chuťou prečítajú aj po mnohých rokoch.
Naše rodinné striebro – naše lesy sa kruto drancujú nielen predátormi kšeftárov s drevom, ale aj predátormi „literatúry“.
.:.
Anton Pižurný
11.11. 2017