Vianoce bývali u nás veľmi milým sviatkom. Najvzrušujúcejším bolo samozrejme hľadanie ukrytých darčekov a potom sa bolo treba pod stromčekom prekvapene tváriť.
Dosť dlho som veril, že nám naozaj stromček a darčeky nosí Ježiško. Keď som spal vo svojej izbe, rodičia vraveli, že do rána prinesie stromček, ale že nemám vychádzať z izby, lebo by z toho nič nebolo.
Tak som veril a čakal. Z vedľajšej izby sa ozývali tajomné zvuky, cinkanie… a ráno tam ten stromček bol! Úžasná vôňa sa nelinula iba od stromčeka, ale aj z kuchyne. Môj otec vždy osobne varil vianočnú rybaciu polievku z kaprej hlavy, a jej kúskov, z ryby, ktorá ešte nedávno plávala v našej vani, kŕmil som ju chlebom. Bol to strašný pohľad na hlavu s vypúlenými očami, ako vykúka z hrnca!
Raz som však darček nenašiel, lebo ho mala mama ukrytý v jej predajni Slovenská kniha. Bola to kovová stavebnica Merkúr, z nej sa dali postaviť naozaj skvelé veci. Od áut, cez traktory, až po veľké domy.
Ale najúžasnejším darčekom bola autodráha! Mala síce len dve dráhy a pomerne jednoduchu trať, ale to vzrušenie, keď som v dlani stískal ovládač a „šoféroval“ som Formulu, to bolo neskutočné. Dlhé hodiny som strávil pod vianočným stromčekom, ležiac na zemi pri autodráhe. Neskôr aj môjmu najlepšiemu kamarátovi kúpili autodráhu a spojili sme si ich na štvorprúdovú v ich garáži. Hoci dodnes nemám vodičák, viem si celkom dobre predstaviť, aké majú pocity piloti rýchlych áut…
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka