Jediný trocha väčší kopček v našom mestečku bol v Schubertovom parku pod kaštieľom Esterházyovcov. Boli na ňom dlhé rady lavičiek, ktoré viedli až dolu k potoku a za ním bolo postavené veľké pódium, kde sa konávali koncerty. Videl som na ňom napríklad koncert maďarskej bigbítovej skupiny Bergendy, sovietske Vesjolyje devočky (tie nás tak očarili, že sme im s Ďurim Benkom dokonca napísali list, kde sme od nich pýtali fotky s podpismi. Ale list sme poslali do Rostocku, namiesto do Rostova a tak sa nám nakoniec naša korešpondencia vrátila s pečiatkou „Adresát neznámy“), Nora Blahová tam spievala jej Bronzové leto a zboku amfiteátra som videl, že predtým ako vystúpila svojimi dlhočižnými krásnymi nožiskami na pódium, rýchlo sa prežehnala.
Bývali tam aj folklórne slávnosti „Csemadok“, kedy bol park plný stánkov a hudobníkov a tanečníkov. Raz tam prišiel aj folklórny tanečný a spevácky súbor z Dunajskej Stredy, kde so svojou staršou sestrou Helenou prišla aj jej mladšia sestra Jarka…
Bolo to vzrúšo, lebo sme bývali blízko a do nášho dvora sme všetky hudobné produkcie jasne počuli a mali sme to zadarmo. Park vtedy žil rušným životom a nebol taký smutný a opustený, ako je dnes. Lavice a pódium boli zlikvidované.
Ale vtedy to bol náš raj, kde sa asi ako na jedinom mieste v Želiezovciach dalo aspoň trocha lyžovať. Po tom biežku popri laviciach sme sa spúšťali až dolu k potoku a veruže sa raz stalo, že som skončil až v ňom.
Naše prvé lyžiarske výkony boli asi dosť komické, lebo naši mi kúpili obrovské lyže značky Artis a lyžiarske topánky som mal len také najlacnejšie bagandžoidné. Ale zažili sme si aj tak na tom briežku veľa krásnych chvíľ. Najviac sa mi páčilo nočné lyžovanie, keď som sa sám v prítmí parku, osvetlenom len jednou lampou, šmýkal v mrazivom tichu. Urobili sme si dokonca aj malý skokanský mostík a ako vo vytržení sme leteli vzduchom asi sekundu. Neskôr som si zohnal aj lyže bežky a bol to nádherný pocit, vo vlastných koľajách sa s tichým šúchaním pohybovať medzi platany a iné exotické stromy parku Franza Schuberta v Želiezovciach.
Ale vyplatilo sa nám to, pretože keď sme potom boli zo Základnej deväťročnej školy na lyžiarskom zájazde v Mlynkoch Dedinkách, boli sme s Ďurim zaradení do prvého družstva…
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA