V mojom rodnom mestečku sme mali kino Sputnik. Bola to pre nás úžasne atraktívna budova. Ako malí sme mohli chodievať len v sprievode rodičov, alebo starších súrodencov. Naši raz hovorili, že chceli ísť na akýsi romantický film, ale bolo málo predaných lístkov, preto aby vôbec premietali, môj otec kúpil viac lístkov. Pred kinom terasa, vnútri napravo jedna pokladňa, šatňa, bufet, potom vestibul so záchodmi a konečne tajomná sála s plátnom a s dvomi schodiskami (v každom schode tajomne svietilo svetlo v zelenkavom obdĺžniku) popri radoch s drevenými sklápacími sedadlami. Veľkí chalani, ktorí sedeli celkom vzadu pod tajomným svietiacim lúčom premietačky občas cez ten lúč hodili papierovú guľôčku, ktorá zasvietila ako hviezda vo vesmíre a na plátne sa objavil veľký tieň. Sála mala svoju typickú vôňu.
Zo školy sme radi chodievali na takzvané „vojnové filmy“, ktoré boli povinné. Bolo nám srdečne jedno, akej ideológii slúžili. Najmä, keď sme sa mohli uliať z vyučovania. Na veľkom plátne sme videli veľké hrdinstvo ruských vojakov a krutosť fašistov. Aj sme sa potom podľa nich hrávali „na vojnu“, ale nikto nechcel byť fašistom. Rovnako ako všetci chceli byť len Indiáni. Z bledých tvárí maximálne tak Old Shatterhandom, alebo Old Firehandom. Mne sa najviac z knižiek páčil výraz, že „zálesák mal ošľahanú tvár“. Raz som preto dlho nastavoval v parku svoju tvár ostrému vetru a podarilo sa! Keď som prišiel domov, sestra Renatka spľasla rukami: “Akú ty máš vetrom ošľahanú tvár!“. Bol som celý uveličený. Filmy s Winnetuom boli vždy vypredané až tak, že naši Cigánski spoluobčania, ktorí sa nezmestili do lavíc, si pokojne posadali na schody. Kino Sputnik bolo plné do prasknutia. No a potom, keď v núdzi sa brániacim cválali na rýchlych koňoch na pomoc ujúkajúci Indiáni s vejúcimi čelenkami a krútiaci nad hlavami tomahawkami, celá sála sa otriasala výkrikmi, potleskom a dupotom. Veru vtedy vznikli také krásne mená pre cigánske deti ako napríklad Ribana Lakatošová, alebo Vinetú Kotlár.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
(v rukopise)