Zubáčik

V zimnom období sme ako žiaci základnej školy mali celkom radi maškarné plesy. Teda, spočiatku ani veľmi nie, pretože sme pohŕdali všetkým, čo sa nám snažili dospelí vnútiť ako skvelú zábavu. Neskôr sme však pochopili, že je to celkom dobrá vec, pretože na tých „plesoch“ sme si užili aj kopec srandy a videli sme pekné maďarské dievčatá.

Tie maškarné plesy sa odohrávali v Kultúrnom dome (áno, presne v tom, kde moja mama organizovala ako tajomníčka miestnej Matice slovenskej ich slávne Matičné plesy). Dom mal veľkú sálu s vysokým pódiom, na ktorý viedlo niekoľko schodíkov, ktoré občas zapríčinili smiešne príhody. Po mojom prvom slávnom vystúpení na tieto „dosky, ktoré znamenali Želiezovce“ s Diankou, kde sme na Matičnom plese spievali „Po nábreží koník beží“som na nich vystúpil aj v pásme pri výročí Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Hral som tam malého rybára s básničkou: „Ja som rybár, hoci malý/zavčas ráno vstávam/rybičkám ja mušky červy/na háčiky dávam/Len jednému nerozumiem/ako je to možné/že rybička malé veľká/či je ráno a či večer/môjmu háčku – a len môjmu/vždy sa ona vyhne.“ Držal som pri tom v ruke svoju prvú udicu, ktorú mi kúpil môj dobrý otec. Bol to ťažký mocný prút s veľkými očkami na lov sumcov a s jednoduchým navijakom. Môj otec (hoci zverolekár) nebol veľký znalec lovu rýb na Hrone a kúpil mi na Vianoce silný prút, aby mi dlho vydržal. Rybári s ich ľahkými svižnými ohybnými prútmi sa mi smiali. Nikdy som na ten prút nič nechytil. Vlastne raz. Hádzal som tým prútom s hrubým silonom pod mostom a raz, keď som rýchlo vyťahoval návnadu, pocítil som v prstoch jemný úder. Celého ma to zelektrizovalo a stal sa zo mňa lovec. Podarilo sa mi vytiahnuť na breh neveľkú rybu! Jano ju hneď išiel pozrieť, chvíľu na ňu hľadel a potom sa začal smiať. Nevedel som prečo. Stále sa smial a plieskal sa po stehnách:
– Pozri sa, len sa pozri, ako si ju chytil!