Drevený kaštieľ a biely jeleň

Raz mňa a Jana náš starší kamarát Ivan zaviedol kamsi celkom ďaleko, ku Hronu. Hovoril, že nám ukáže, čo sme ešte nikdy nevideli. Dlho sme šliapali, už sme aj začali hundrať, ale Ivan nás povzbudzoval, až kým sme popri brehu Hrona vošli do hlbšieho lesa. Prišli sme k akýmsi zarasteným múrom. Ivan sa ku nim postavil, ukázal rukou:
– Tak toto je miesto, kde kedysi stál kaštieľ, ktorý sa prepadol do zeme!

Najprv sme tomu nerozumeli. Ako sa môže kaštieľ prepadnúť? Premýšľal som nad tým a predstavoval som si to. V duchu som videl veľké komnaty pod zemou a to bolo vzrušujúce. Ako z rozprávky. Poskákali sme po tých múroch, hoci sme mali trocha strach, že sa prepadneme tiež. Nič sa nestalo a tak sme pokračovali v našej púti. Dokráčali sme k velikánskemu pňu.
– No a tu kedysi stál taký veľký dub, volali ho drevený kaštieľ, bol v ňom stôl pre dvanástich ľudí a mal aj dvere!

Toto sa nám tiež zdalo tiež troška rozprávkové, ale Ivan sa tváril vážne, tak som nič nepovedal. Urobili sme si malý ohník, na ktorom sme si opiekli šúľky kukurice, ktoré sme si cestou odtrhli.
Keď sme oheň dôkladne uhasili, vracali sme sa. A vtedy sa Ivan zrazu prudko prikrčil, priložil si prst na ústa a naznačil nám rukou, aby sme tiež tak urobili. Ukazoval nám kamsi na čistinku. Nič na nej nebolo. Chvíľu sme čupeli. Potom Ivan vstal:
– Na tejto čistinke som raz videl bieleho jeleňa!

To sme už začali veru Ivana podozrievať, že si vymýšľa. Celou cestou domov sme sa už skoro vôbec nerozprávali. Keď Ivan odišiel domov, stáli sme na Schubertovej ulici pred naším dvorom a pred Sovím zámočkom, v ktorom kedysi býval Franz Schubert a teraz Jano, sami.
– Počuj, nezdá sa ti, že si dnes Ivan poriadne vymýšľal?
– Veru, aj mne sa tak vidí!

Rozlúčili sme sa a mne napadlo že doma máme jednu knihu o našom mestečku. Nedalo mi to a začal som v nej listovať. A odrazu som to našiel! Bol tam článok aj o prepadnutom kaštieli, aj o obrovskom dube, kam chodievali Esterházyovci na poľovačky. Mrzelo ma, že sme Ivanovi neverili.
Iba o bielom jeleňovi som nikde nenašiel ani riadok…

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
foto a.a.