Pioniersky dom bol vo väčšej budove hneď vedľa Slovenskej knihy, kde bola vedúcou moja mama. Vchod do neho tvorilo pár schodíkov so zvláštnymi ťažkými dverami, bolo treba stlačiť mohutnú mosadznú kľučku a riadne sa do nich plecom oprieť, aby sa škrípajúc otvorili, zatvárali sa samy s veľkým buchotom, lebo hore na nich bolo zariadenie „Brano – zavírá samo“. Hore mali okienko. Bolo okrúhle, také, aké bývajú na lodiach, čo domu dodávalo atmosféru tajomna. Chodievali sme na prvé poschodie po pekných kamenných schodoch s vylešteným zábradlím, po ktorom sa však nesmelo šmýkať, pretože pionierovi sa to nepatrilo.
Pioniermi boli skoro všetky deti od šiestich do pätnástich rokov, ktoré „nepovinne“ boli členmi tejto organizácie, jej pozdravom a heslom bolo: „Budovať a brániť socialistickú vlasť buď pripravený! Vždy pripravený“ – pričom sa ruka priložila na čelo, akoby ste si tienili oči pred Slnkom. Uniformou týchto uvedomelých detí boli u dievčat modré sukne s bielou košeľou, u chlapcov modré nohavice s prísnymi pukmi. Boli z nepríjemnej látky, našťastie sa museli nosiť len pri slávnostných príležitostiach, akou bolo napríklad výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. No a najznámejším poznávacím znamením bola samozrejme červená šatka pioniera, ktorá sa pod hrdlo priväzovala zvláštnym uzlom, ktorý som sa nikdy nenaučil poriadne viazať. V istom čase nastalo veľké vzrušenie, keď sa vymieňali staré pionierske šatky za nové, ktoré mali lemovanie v bielej, modrej a červenej farbe. Zistilo sa však, že farby neboli v správnom poradí, preto sme to lemovanie museli prácne párať dolu.
Odznakom pioniera bola otvorená kniha s vlajkou Československej socialistickej republiky a v pozadí plápolal plameň. Celé meno organizácie bolo „Pionierska organizácia Socialistického zväzu mládeže“, vtedy som nevedel, že vznikla z bývalého “Junáka“ a ďalších po vpáde „družobných“ vojsk do našej krajiny. Jej mladším súrodencom boli „Iskričky“ a väčší boli už len zväzáci, tí neskôr postúpili až do Komunistickej strany. Výborne zorganizované, nám však bola táto organizácia občas aj na smiech, najmä, ak sme museli povinne verklíkovať naučené frázy a básničky.
Každý pionier musel mať však aj svoju funkciu. Mali sme svojich vedúcich, referentov napríklad pre zber gaštanov, chodievali sme ich zbierať do plátených vriec v Gaštanovej aleji pri Hrone vedľa futbalového štadiónu, ktorá nádherne voňala jeseňou. Alebo aj zber papiera, či železa. V týchto zberoch sa súťažilo a víťazi dostali pekné ceny, alebo dokonca zájazd do niektorej socialistickej krajiny. My sme nikdy nič nevyhrali, pretože niektorí mali pričinlivých rodičov, ktorí im v zbere pomáhali nákladnými autami a na tých sme veru nemali. Šancu sme mali akurát pri zbere gaštanov.
Mne sa ušla funkcia nástenkára…
.:.