. . -|. —|-. . |. . ||. . . |. . -||-|. . -||. –. |—|. -. . |. . |-. -. |. -|. —|-|. . |–. . . -|

MIMO RYTMU
..-|.—|-..|..||…|..-||-|..-||.–.|—|.-..|..|-.-.|.-|.—|-|..|–…-|

Keď som sa na základnej škole rozhodol, že budem spisovateľom, okrem básní som mal rád aj detektívky. Tak som napísal jednu detektívnu poviedku. Už neviem, ako sa volal jej hlavný hrdina, bol to však určite sympatický, všetkými masťami mazaný a vetrami ošľahaný rebel. Dlhší čas naháňal istého zločinca, ktorý mu však stále unikal. Nastavil preto v spolupráci s políciou na neho pascu v istom bare. Hrala v ňom známa barová kapela. Zločinec sa dostavil do baru, kde mal svojho komplica, po ktorom tiež pátrali, nikto však nevedel, kto to je. Kapela hrala evergríny, ale náš detektív si všimol, že bubeník veľmi zvláštne používa „kopák“, čiže veľký bubon, ktorú sa obsluhuje nožnou šlapkou. Započúval sa do toho a niečo mu stále vŕtalo hlavou, Detektív už sťahoval slučku okolo zločinca, keď ten vtom zrazu vyskočil spoza stola a chcel utiecť. Pri vchode sa však pošmykol a policajný komisár ho dostihol a zatkol. Zostávalo už len zistiť, kto bol jeho komplicom. A vtedy náš detektív neomylne išiel rovno za bubeníkom a ukázal na neho.
– Toto je on! Dával správy, že sme tu!

Musel ešte komisárovi vysvetliť ako na to prišiel:
– Nuž viete, na vojne som slúžil u radistov. Keď som počul, ako chaoticky bubeník používa kopák, napadlo mi, či tým nedáva znamenia. A bolo to tak. V morzeovke som si zapísal, čo vyklopával do veľkého bubna:
..-|.—|-..|..||…|..-||-|..-||.–.|—|.-..|..|-.-.|.-|.—|-|..|–…-| a bolo to „Ujdi sú tu policajti!“…

Moja detektívka mala u kamarátov úspech a ja si odvtedy na to vždy spomeniem, keď počujem hrať kapelu a bubeník ide mimo rytmu.