Pingpong, čiže stolný tenis, bola hra, ktorá ma uchvátila hneď od začiatku. Stôl v našom mestečku mali iba v Pionierskom dome a nebolo jednoduché sa k nemu dostať, lebo tam vždy hrali starší chalani. Ale potom sme sa naučili, kedy je stôl voľný. Väčšinou to bolo až tesne predtým, ako sa Pioniersky dom zatváral.
Hrávali sme dlhé hodiny. Spočiatku som hral len s takou obyčajnou pálkou, ktorá sa tam fasovala spolu s loptičkami Ideal, ktoré však veľa nevydržali. Drvili sme denne. Raz prišiel Ďuri v nádhernou novou raketou. Bola to Butterfly, ktorá mala jednu stranu hladkú a druhú drsnú. Boli to vraj „útočná“ a „obranná“. Dodnes neviem, ktorá bola ktorá. A bol to už vyšší level. A kdesi sme zohnali aj loptičky Shield, ktoré boli oveľa lepšie.
Ďuri bol z troch bratov a ich rodičia boli lekári. A jedného dňa im kúpili pingpongový stôl Artis! To bolo neuveriteľné. Nemuseli sa doprosovať starších v Pionierskom dome a mohli si zahrať hocikedy. Ďuri bol ľavák a pomaly sa z neho stával legenárny pingpongista. K nim sa ale dalo chodiť hrávať len zriedka.
Ja som pokračoval v Pionierskom dome, ktorý bol hneď vedľa Slovenskej knihy, kde bola vedúcou moja mama. Tam som čítaval celé hodiny a keď som zbadal, že už je čas, išiel som vedľa na stolný tenis. Celkom dobre mi to išlo, môj prudký forhand sa stával známym.
Jedného dňa, keď tam ešte boli starší chalani, jeden z nich, Maďar Ďuso ma blahosklonne vyzval na partiu. Išlo mi to dobre, vyhrával som. Ďuso začal pomaly zúriť a robil chyby. No a keď sa mi podarilo dať mu pár nechytateľných podaní a dovolil som si „zabiť ho“ niekoľkými forhandami, hodil v zlosti raketu o stenu. Potom sa obrátil ku mne: – „Poď sem ku mne, ja mám ťa rád“ – napľul si do dlaní a pošúchal mi nimi po lícach. Dodnes cítim tie jeho sliny na mojej tvári.
Ale čím dlhšie sme hrali, tým viac sa nám darilo. Dokonca až tak, že sme začali reprezentovať našu Základnú deväťročnú školu a stali sme sa majstrami okresu. Vtedy bol už Ďuso môj kamarát a fanúšik…
.:.
© anton a. Pižurný
BIELA SKRINKA