Za kaštieľom Esterházyovcov v Schubertovom parku bol takzvaný “Tanzplac”. Bola to veľká vybetónová plocha s pódiom, oproti nej bol veľký Bufet a vzadu dlhá budova Kolkárne. Na Tanzplaci sa konali parádne akcie, nielen na Prvého mája či počas Csemadoku. Často sa do hlbokej noci ozývala hudba, ktorú sme počuli až k nám domov. Gott, Neckář, Matuška, alebo Kati Kovács, Illés, či dokonca Korda Gyorg.
Pred Tanzplacom bola za kaštieľom veľká lúka a v jej rohoch tri veľké sochy. Vpravo socha Herkula, naľavo Orfea a oproti nim socha Eurydiky. Na tú som liezol najčastejšie. Mala také pekné, okrúhle prsia. Občas som ich potajomky hladkal. Raz sa jej z jedného odlúpil kúsok kameňa. Zvedavo som tam nazeral, ale bol tam iba ďalší kameň.
Raz, bolo to na jeseň, keď park mal takú novú, unavenú vôňu, som si to švihal sám na mojom modrom bicykli Eska chodníčkami parku, keď som začul čosi krásne. Bol to vtáčí spev a znel od Tancplacu. Potichu som sa priblížil ku stromu v kúte rohu tančiarne. Potom som ho zbadal. Bol to celkom malý vtáčik, asi slávik, ktorý tak nahlas a krásne spieval, až sa mi stiahlo hrdlo a bolo mi do plaču. Vtáčik si ma pod sebou nevšímal a nástojčivo pokračoval ďalej, až som zabudol na čas. Neviem, ako dlho to trvalo, prebral som sa až po hodnej chvíli a pomaly som išiel domov, tlačiac vedľa seba modrú Esku, bol som plný zvláštneho smútku.
.:.
BIELA SKRINKA
(úryvok u rukopisu)