Spomienky na Joža Urbana (1)

S Jožom Urbanom sme sa zoznámili v dnes už nejestvujúcej reštaurácii Slávia (cez cestu oproti YMCA) v Bratislave na stretnutí mladých autorov Nového slova mladých, kde časť poézie viedol básnik Vojtech Mihálik. Prozaickú časť viedla Oľga Feldeková. Mali sme vtedy sedemnásť a Jožo už vtedy žiaril ako kométa. Pri fľaši vína som mu povedal, že jeho básne by pokojne mohli byť aj piesňovými textami…

Po mnohých rokoch v roku 1997 som vo Zvolenskom Rádiu Family vysielal spoločne s Ivanou Urbanovou, ktorá sa ma potom opýtala, či by som vo svojej relácii „Trip“ (vyrábal a moderoval som ju pravidelne každý týždeň, bola o hudbe a literatúre) nechcel mať rozhovor s Jožom Urbanom. Povedal som, že prečo nie a že kde ho nájdem. Ivana povedala, že u nej v kuchyni. Tak sa aj stalo a odvtedy sa môj život znova dosť husto prelínal aj s Jožovým. On vtedy pracoval ako redaktor Literárneho týždenníka. Urobil do neho veľký rozhovor so mnou. Neskôr som urobil taký istý rozhovor s ním ja. Bol to ostatný rozhovor v Jožom živote a vyšiel niekoľko dní po jeho smrti.

Okrem toho, že bol editorom a autorom Doslovov v mojich dvoch zbierkach básní „Pandorina pixľa“ (1994, prémia Ceny Ivana Kraska) a „Vtáčie mlieko“ (1997), bol aj mojím svedkom na svadbe s mojou druhou manželkou Sabínou. Nuž, všelibársčo sme s Jožkom pozažívali. Silno sa ma dotkla jeho tragická smrť za Zvolenom. Raz som po celú noc písal panychídu, po dni, keď sa zabil. Odsýpalo to, rinulo sa to samé, bol som v akomsi zvláštnom tranze. (Keď Jožo umieral, udialo sa naraz viacero zvláštnych vecí, ale o tom niekedy inokedy.)

Mal som ešte PC starú herku, písal som v T 602 a išiel som si ľahnúť nadránom. 

Keď som sa pred obedom zobudil, z celonočného poetického pásma (asi 30 stranového) sa mi uložila len jediná veta: „…ostane po nás iba zopár slov…“ Naozaj. Tie dlhé (rýmované) riadky som si buď zabudol uložiť, alebo sa chatrný (tuším 286 – pre pamätníkov) môj PC na to vykašľal.