Pri fľaši vína sme písavali spoločne básne, časť on, časť ja. V Žiline bola našou základňou krčma “Na bráne”, tiež “Domec (Dom odborov)”, “Bodega” alebo “Grand”, do ktorého sme chodievali na tatarák a červené víno (v tom čase nás porcia pre štyroch a liter vína vyšla na 17 korún Československých, na dnešné eurá cca 60 centov) ak bolo peňazí viac a chceli sme sa dobre najesť, tak do “Dubnej skaly” a samozrejme “Športka”, kde Ivan zaviedol na tie roky priam revplučnú novinku. Keďže v tom čase neboli mobily a zháňanie kamarátov po krčmách bolo niekedy dosť náročné, Ivan zavesil pri dverách zápisníček s ceruzkou, kde si každý mohol napísať, kde a o akom čase sa práve nachádza.

V Bratislave sme trávili veľa času u mojej vtedajšej frajerky Evy Kováčovej (pôvodom z Hnúšte) slávnej to poetky, autorky niekoľkých básnických zbierok (Striedavo oblačno, Zastavenie v čase a Vážne vášne, ktoré boli aj o mne a vydanie ktorej sme náležite oslávili) favoritky národného umelca Vojtecha Mihálika. Bola odo mňa o dosť staršia (ja som mal 19 rokov), bývala na vtedajšej Fučíkovej ulici číslo 5, hneď vedľa Reduty. Pracovala v kultúrnom oddelení redakcie denníka Pravda na Štúrovej ulici, ja som študoval Knihovnícku nadstavbu v Krasňanoch. Jej kolegom bol napríklad básnik a redaktor Rudolf Čižmárik, ktorý nás v ich kancelárii veru aj načapal v najnevhodnejšej chvíli. Takto sme poľudšťovali tie strohé komunistické priestory.

Ivan bol tiež do Evy, ale on iba platonicky. Boli to nezabudnuteľné chvíle, keď Eve prišiel honorár a začali naše umelecké happeningy u nej v kuchyni, kde sme sa zišli viacerí (ich mená zatiaľ nebudem spomínať) Ivan hral na gitaru, alebo zo starého gramofónu hučal Marian Varga, Eva varila svoju legendárnu “hadžu”, ktorú pripravovala tak, že do veľkého modrého hrnca “hádzala” všetko uvariteľné, čo jej prišlo pod ruku. Hlavné bolo, aby s tým nebolo veľa roboty a aby toho bolo dosť.

S Ivanom sme jej zložili napríklad aj toto blues. “Je noc a ticho. A v múzeu citov majú dnes zavreté. A pani Eva nechce s nami piť, musíme sa ísť obesiť.”
Samozrejme v kuchynke pri Redute sa nás tlačilo vždy viac a keďže sme všetci písali poéziu, škoda, že sa z tej doby nič písomné nezachovalo.

.:.
Anton Pižurný
10. marca 2018