Formula jeden

Formula jeden bola v čase mojej junosti jedna z najvzrušujúcejších tém. Informácie sa síce do nášho socialistického tábora dostávali len zriedka, najmä v českom časopise Svět motorú. S Jankom sme boli veľkými fanúšikmi F1, všetky naše spoločné chvíle sme trávili s nimi. Vystrihovali sme si fotografie monopostov a pilotov do hrubého zošita a rozplývali sme sa nad nimi.
Potom sme sa dozvedeli, že sa dokonca dá jednotlivým stajniam F1 napísať a oni nám pošlú fotografie. Jednotlivé adresy sa tiež dali zohnať za mierny poplatok od starších kamarátov. Keďže v tom čase nejestvoval ešte internet, museli sme sa spoliehať na poštovú službu. Príliš sme tomu neverili, ale museli sme to skúsiť. Poprosil som staršiu sestru, ktorá mi list preložila do angličtiny, napísali sme na obálky niekoľko adries, vložili listy a išli sme s tým na Poštu. Čakali sme. Nič. Čakali sme ďalej. Stále nič.
A potom sa to stalo! Vracal som sa zo školy domov a mama ma s úmevom vítala, že mám list z Francúzska! S chvejúcimi sa prstami som chytil obálku s francúzskou pečiatkou a takmer bez dychu som ju otvoril. Bola v nej fotografia francúzskeho pilota Henriho Pescarola, ktorý jazdil za tím Matra. Bol to niekoľkonásobný víťaz 24 hodínových pretekov Le Mans. Jazdil aj na Lotuse, potom BRM a nakoniec v Surteesi, ale veľmi sa mu nedarilo. To však nevadilo, ja som mal v rukách prvú fotografiu skutočného pilota F1, s dedikáciou: For Tony a s jeho podpisom!
Tú fotografiu som mal dlhé roky pod sklom na stole a Francúzi sa stali pre mňa veľmi sympatickým národom, najmä, keď som neskôr začal čítať Rimbauda a Baudelaira…
  Potom to už išlo. Odpovedal mi aj legendárny Graham Hill, dvojnásobný majster sveta F1, ktorý jazdil najprv na BRM, potom na automobile Lola. Tiež mi poslal svoju fotografiu s venovaním, prospekty Loly a dokonca nálepku s emblémom! Tú som si nalepil na školskú tašku a cítil som sa ako najväčší frajer. Aspoň dovtedy, kým ma nezačali volať „Lola“.
Neviem, akým zázrakom, ale v našej televízii raz po prvýkrát dávali záznam prenosu z pretekov Grand Prix F1! To sme s Jankom pred televízorom ani nedýchali a hltali sme pohľadom preteky. Moderoval to akýsi Stano Cvengroš, ale my sme sa smiali, lebo sme veru mali lepšie znalosti, kto za aký tím jazdí, koľko má bodov, kto sú jeho sponzori a jazdcov sme spoznávali hneď. Pán Cvengroš sa párkrát pomýlil. Tam som po prvýkrát uvidel nový tím F1 Shadow UOP. Už len ten názov Shadow (Tieň) ma očaril. Dravo za nich jazdil mladý Walesan Tom Pryce. A keďže mal aj rovnaké iniciály mena ako ja, bolo jasné, že Tom bude mojím favoritom. Niekoľkokrát som mu napísal, ale odpovede som sa nedočkal. Nevadí. Tom bol z Walesu, z krajiny, o ktorej som dovtedy ani netušil, že jestvuje. Našiel som si informácie o Walese a zistil som, že je to krásna krajina v Britskom kráľovstve a jej obyvatelia majú podobné vlastnosti ako Slováci. Neviem, ako som na to prišiel, ale Tom bol môj naj miláčik a pomaličky si zbieral body a podarilo sa mu dokonca aj stáť na stupni víťazov.
A potom prišla obrovská rana. Zo správ som sa dozvedel, že na pretekoch F1 sa stala tragická nehoda. Tom zomrel! Nechcel som tomu uveriť, ale bolo to tak. Pamätám si, ako sme išli s Jankom k Hronu a ja som sa zadíval do gaštanovej aleje so slzami v očiach a hovoril som si, že vždy prichádzame o to, čo máme najradšej.
Tom na tých pretekoch s číslom 16 jazdil v čelnej skupine, ale jednému z pilotov sa stala nehoda. Požiarnik, ktorý utekal auto hasiť sa dostal pred Tomov UOP Shadow, ktorý ho zrazil. Požiarnikovi vyletel hasiaci prístroj z rúk, prerazil Tomovu prilbu. Tom zomrel pri prevoze do nemocnice…

Táto nehoda ma zasiahla tak, že som na F1 na istý čas zanevrel. Potom som sa k nej znova vrátil, ale už to nebolo ono. To večné doťahovanie sa Laudu na Ferrari s Huntom na Wiliamse ma nebavilo (bol o tom aj natočený film „Rivali“). Ale už vtedy som si povedal, že keď budem veľký, navštívim Wales a pôjdem sa pozrieť aj ku hrobu Toma Pryce.

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
foto a.a.