Tvorba spisovateľská je neobyčajne vzrušujúca kreatívna činnosť. Myšlienka, ktorá sa nám zrodí v mozgu na základe podnetov z prežitého, alebo zo snového či vizionárskeho mikrosveta, prebehne celým telom až ku končekom prstov. Slová, myšlienky, vety, odstavce, strany, ba i celé knihy sa vznášajú okolo našej hlavy a my ich dokážeme ťukaním končekov prstov do jednotlivých klávesov (podobne ako prsty klaviristu) s písmenkami zapísať do pamäte reálnej.
Je to fantastický pocit, keď potom uvidíme napísanú, vlastne už zhmotnenú myšlienku, ktorá ešte pred chvíľou nejestvovala, vo vziuálnej podobe, ktorá dovtedy iba kdesi poletovala.
Slová však začali strácať svoj význam. Nielen preto, lebo mnohí už nedokážu vnímať slová v ich pôvodnom význame a zmysle, alebo čítať s porozumením, ale vyprázdňuje sa aj ich obsah. Svetom letia frázy, klišé, ktoré devalvujú úroveň slov na bezduché mechanické omieľanie bezvýznamov. Je to jednoducho preto, lebo slová sa začali používať iba ako nástroj, v ktorom je dôležitejšia forma a jej účinok, než obsah.
“Litera scripta manet”, čiže “Napísané zostáva” je síce myšlienkou peknou, ale neplatí vždy. Bohužiaľ je to tak, že mnohé veci sa zachovali v archívoch iba preto, lebo boli napísané, ale na druhej strane sa do archívov nikdy nedostalo to, čo by tvorilo skutočnú banku ľudskej kreativity a pamäte.
Poslovia slova, čiže spisovatelia, ktorí uprednostňujú používanie slov len na lepší prístup k vlastnému obohateniu finančnému a nie k obohateniu ducha druhých, sa raz stratia v priepasti ničoty.
Poslovia slova, čiže spisovatelia, pre ktorých je poslaním robiť svet lepším, mávajú často život ťažší, ale o to krajší. A to je devíza, ktorá spolu s rozkošou z kreativity obohacuje tento svet vedomím spolupatričnosti a to je honorár nad všetky honoráre.
.:.
Anton Pižurný
27. marec 2018