– Choď sa teda ešte hrať do parku, ale do prvej hviezdy nech si doma, – taká bola naša dohoda s mamou. Prvá hviezda – Večernica – sa zažíhala nad parkom podvečer a ja som sa vtedy musel pobrať domov. Hm, ale keď práve vtedy sa v parku diali najzaujímavejšie veci.
Teda, občas sa stalo, že som dohodu nedodržal. Najmä raz, keď sme boli s Janom znova „špehovať“. Špehovaním sme volali tajné sledovanie milencov na lavičkách. Vtedy sme za potokom, neďaleko Nemocnice striehli na pár, ktorý si spojil dve lavičky a veru sa odtiaľ ozývali riadne stony a vzdychy. Bolo mi z toho zvláštne. Chvíľu som ju aj ľutoval, lebo som si myslel, že frajer jej robí zle, keď tak úpenlivo stoná. Ale Jano spravil niečo nečakané, čo ma prekvapilo. Namiesto tichého pozorovania v tajomnej krajine Lásky odrazu vstal a vykríkol smerom ku nim:
– Frajeri, frajeri, bééé!
Boli sme za potokom, preto sme našťastie stihli ujsť, kým si chlapík naťahoval nohavice a rozbehol sa za nami. Musel však bežať obchádzkou cez mostík a to sme my už vtedy boli v bezpečí nášho bunkra.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka