Chlebík

Moja mama mi spievala uspávanku: „Buvikaj buvikaj, psota je veliká. Nemáme chlebíka. Ani suchej kôrky, Tonku do poľjovky.”

Naučila ju ešte jej mama, našťastie my sme už chleba mali dosť. Ale tá smutná melódia sa mi zakvačila do duše ako prízrak z minulosti, kedy bol život ako ťažký mech, ktorý museli naši starí rodičia vliecť na svojich unavených pleciach po dlhé roky.

Spomínam si tiež, ako môj otec, ktorý v čase vojnových rokov študoval vo Viedni veterinu, musel často hladovať. Či chcel, alebo nie, neskôr mu už veľmi chutilo a bolo to na ňom aj vidieť. Tiež som sa dočítal v spomienkach istého človeka, že počas druhej svetovej vojny neďaleko Viedne bol internačný tábor so Slovákmi, ktorí žili v zlých podmienkach. Raz za nimi z neďalekej Viedne prišiel slovenský študent, prezlečený do vojenskej uniformy a priniesol im kopu jedla.

Spomínam si, ako ma šokovalo, keď som ako malý kdesi v novinách videl fotografiu dieťaťa zo Somálska s ručičkami a nožičkami ako špáratká, ale s veľkým, nafúknutým bruškom, vraj ho malo z toho, lebo nemalo čo jesť, preto od hladu jedlo hlinu.

My poznáme hlad možno niektorí v časoch pôstu, alebo modelky. Skutočný hlad však naučí človeka vážiť si každé sústo. Chlieb náš každodenný, aký máme možnosť dnes jesť, je rôznej kvality. Nie je nič zvláštne vidieť v odpade plno chleba, ktorý ledva vydrží pár dní.

Moja mama spomínala, ako pekávala chlieb jej mama: “V troške múky sa okraji koryta urobila kvások z „koborca“. Koborec bol kus cesta, ktorý sa dal na tanier, posypal múkou a dal k susedovcom, ktorí mali piecť v najbližších dňoch. Tí ho použili pri svojom pečení, oni zas urobili nový koborec a postupne sa vystriedal u ďalších susedov, až sa znovu dostal k prvým. Používal sa namiečsto kvasníc. Od neho malo cesto príjemnú kyslastú chuť.”

Táto nádherná štafeta sa dnes už nezachovala. Jeme chlieb z obchodných reťazcov, o ktorom ani netušíme, ako bol vyrobený a upečený. Jeho chuť už ani vzdialene nepripomína ten pocit, keď ste sa zahryzli do čerstvo upečeného domáceho chlebíka, ku ktorému ste nepotrebovali už nič viac.

.:.
Anton Pižurný
6.4. 2018