Cesta vlakom máva aj dnes svoje čaro. Komfort cestovania na koľajniciach sa zvýšil, aj keď sa stále ešte občas do dopravy zaradí vozeň,ktorý pripomenie časy minulého storočia, keď sa napríklad návšteva záchoda považovala za riziko na vlastné nebezpečenstvo.
Sedíme si raz takto v príjemnom a čistom poschodovom vagóne z Bratislavy do Nových zámkov. Cesta pekne odsýpala, spolucestujúci mali väčšinou sklonené hlavy nad mobilmi, notebookmi, alebo nad časopismi. Z reproduktorov pravidelne znel hlas operátorky, ktorá oznamovala nasledujúce stanice.
Vo vedľajšom boxe pohodlne rozvalený sedel starší pán, oblečený len v tesilových nohaviciach a v tielku, ktorý s úsmevom pozoroval krajinu a stále si niečo šomral pod nos. Keď sme sa blížili ku Sládkovičovu, pán vstal a zberal sa vystúpiť. Chvíľu postál, akoby o niečom premýšľal. Potom zvučným hlasom spustil na celý vozeň:
– Vážená spoločnosť, ja sa s vami lúčim a prajem vám všetkým príjemnú cestu a dobrý deň!
Vzal svoje dve igelitové tašky a vystupoval. Nedalo mi to a odpovedal som mu tiež pekne nahlas.
– Ďakujeme, aj my vám želáme príjemný deň.
Poobzeral som sa po tvárach spolucestujúcich. Všetci sa usmievali. Niektorí prekvapene, iní pobavene. Pán vystúpil, vlak sa pohol zo stanice a všetci znova sklonili hlavy. O chvíľu sa už znova nikto neusmieval.
.:.
Anton Pižurný