Boháči

Petrov starý otec (ten, ktorý pre nás vyrábal indiánske tomahawky) chodil tiež na Hron chytať ryby. My sme boli len takí rybári – začiatočníci a nikdy sme nič poriadne nechytili. Samozrejme nemali sme rybárske lístky a tak sme v podstate na zákrutách Hrona vlastne pytliačili. Ale veľa škody sme nenarobili, mne sa najviac páčilo to vzrušenie, keď sme sedeli na brehu s prútom v rázsoške, pri nohách nám tíško šumel Hron a my sme nevedeli, čo nás čaká.

Jedného dňa nás Petrov starý otec rýchlo zavolal, aby sme prišli za ním na kanál, ktorý vytekal zo Štrkovej bane. Keď sme tam dobehli, on už stál so svojím bambusovým prútom s perfektným navijakom a vyťahoval z vody jednu rybu za druhou. Skoro na každý hod vytiahol peknú rybu. Potom to však náhle ustalo a kanál bol prázdny. Pozbieral svoje ryby do vedra, Petrovi podal jeho bambusový prút, nasadol na bicykel a odišiel. Peter ešte párkrát hodil prútom s blyskáčom do kanála, ale nič.

Mali sme plno času, tak sme sa dohodli, že pôjdeme ku Hronu. Dlho sme šľapali popri poliach so zlatými vlnami lánov pšenice. Keď sme sa prašnou cestou blížili ku rieke, zacítili sme vôňu vody. Zo stromov na brehu sa na nás valil koncert spevavcov. Leto bolo v plnom prúde.

Zarasteným strmým brehom sme sa zošmykli do rieky na miesto, kde sa vytvoril dlhší ostrovček. Prešli sme naň a Peter po prvýkrát nahodil blyskáča do tône pri brehu pod koreňmi starého stromu. Pod vodou sa niečo zablyslo a Peter vykríkol:
– Mám ho!

Bambusový prút jeho starého otca sa ohol do oblúka a Peter rýchlo navíjal. Pár metrov od nášho postrovčeka sa odrazu ozval veľký člapot. Bol to náš úlovok.

– Sme boháči! – nadšene zvolal a vytiahol na náš ostrovček krásneho zubáča. Chvíľu sa ešte vyhadzoval na štrku, potom pomaly znehybnel. Obdivovali sme zblízka jeho krásne pružné telo, ostré zuby a báli sme sa ho dotknúť. Peter stále šepkal “Sme boháči…” a skláňal sa nad rybou.

Zubáča sme zabalili do lopúchových listov. Peter ešte niekoľkokrát nahodil, ale už nebol ani ťuk. Pobrali sme sa domov, kam sme došli až za tmy. Peter si rybu zobral a ja som sa pomaly tiež poberal cez park. Cestou som si v hlave stále premietal ten obraz, ako sa pod vodou zablyslo a Petrovi sa ohol jeho rybársky prút. Predtým, ako som vošiel do nášho domu, otočil som sa smerom, kde stále tečie Hron a spiklenecky som mu zakýval.

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
26.4. 2018
M7S 5:18