Ako žiaci Základnej školy sme museli povinne chodiť na “Lampiónové sprievody”. Nebolo nám síce celkom jasné, prečo sa to deje, ale zase nás až tak veľmi nútiť nemuseli.
Bolo to celkom vzrušujúce. Zhromažďovali sme sa na ihrisku pri škole, keď sa začalo stmievať. Zoradili sme sa do radov po dvoch, každý mal mať papierový lampión, dovnútra ktorých sa vkladala sviečka, keď sa zapálila, pekne osvetľovala lampióny, rôznych tvarov a farieb. Kúpili sme si ich predtým v Papiernictve tety Frankovej. Niesli sme ich pred sebou na tenkých paličkách.
Keď sa zotmelo, vyšli od našej školy dlhé rady žiakov so svetlami. Fascinovalo ma to svetelné šero, ale najviac vôňa horiaceho vosku. V strede mestečka sa všetky tie svietiace hady spojili do masy so svetielkami ako svätojánske mušky na námestí.
A tam sme počas pískajúcich a škrípúcich prejavov rečníkov do mikrofónov mohli po očku sledovať pekné žiačky maďarskej školy, zhášať im lampióny, pričom niektoré sa aj chytili horieť.
Po ukončení akcie som sa plný dojmov posadil na svoju lavičku v parku, zapálil som si posledný kúsok zvyšku sviečky, na svetlo ktorej sa hneď zlietli drobné mušky a chrobáčiky. Sedel som sám, vnímal vôňu vosku a s tvárou ožiarenou lampiónom som sa díval dohora na nočnú oblohu s miliónmi svietiacich lampiónov hviezd…
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
1.máj 2018
foto a.a.