Nekonečne sám. . .

11. mája 2018, Anton Pižurný, Nezaradené

Bolo to v jedno horúce júlové dopoludnie. Mama so sestrami sa vrátili z nemocnice, boli pozrieť môjho otca, ktorý tam ležal so svojím pochrámaným srdcom. Ja som sa práve zobudil a zberal som sa na kúpalisko za kamarátmi. Prázdniny boli v plnom prúde a nás čakali ďalšie skvelé zážitky a dobrodružstvá.

Mal som už na sebe plavky, uterák som nepotreboval, ešte vydrankať pár drobných od sestier a ide sa! Vtom zazvonil náš starý čierny telefón, ktorý sme mali v kuchyni na poličke. Pamätám sa, ako sme sa po zdvihnutí slúchadla ohlasovali. Buď „Dvadsaťštyrišesťdesiat“ – to bolo číslo nášho telefónu, alebo „Tu byt doktora Pižurného, prosím?“. Mama zdvihla slúchadlo a ohlásila sa. Chvíľu počúvala, čo jej na opačnom konci vravia. Potom zrazu strašne zakričala, až som sa zľakol. Volali z nemocnice, že náš otec práve zomrel.
V kuchyni sa akoby zošerilo. Mama stála pri okne, objímali sa so sestrami, plakali a niečo nezrozumiteľne vykrikovali. Za oknom v záhrade sa hrdličky rozcukrovali ako najaté. Sestry s mamou potom ešte niekam volali. Nikto si ma nevšímal. Povedal som len:
– Idem na to kúpalisko, dobre? – a odišiel som.

Pomaly, mátožne, som kráčal horúcou asfaltkou, ktorá sa priliepala k mojim sandálom, až to plieskalo. Kúpalisko bolo dosť ďaleko od nášho domu, pri Hrone. Celou cestou mi vírilo v hlave len: „Môj otec zomrel“. Zdalo sa mi to nepochopiteľné.
Na kúpalisku už boli skoro všetci kamaráti a veselo skákali do ľadovej vody v bazéne. Sadol som si na lavičku a chvíľu som ich pozoroval. Volali ma do bazéna. Nešiel som. Vybehli z vody s fialovými perami drkotajúc zubami a smiešne skackali pri lavičke, aby sa zohriali. Vtom vietor privial z mestečka hlas zvona.
– Tonovi zomrel otec, – šepkali si medzi sebou.
Dianka prišla ku mne, podala mi ruku ako dospelá:
– Tonio, úprimnú sústrasť.

Potom mi povedala, že by som predsa len mal ísť domov. Smutný som opustil kúpalisko pri Hrone, kde zostali moji kamaráti a pomaly som kráčal po vyschnutej lúke pred kúpaliskom. Cítil som sa nekonečne sám…

.:.
Anton Pižurný
Biela skrnka
v rukopise