Potok sa na jednom mieste rozdelil a obmýval malý ostrovček. Vystúpil som naň s nohami stuhnutými od ľadovej vody. A vtedy som zbadal, že na ňom rastú maliny! Boli veľké ako palec, nádherne voňali a chutili ako leto. Rozhodol som sa, že toto tajomstvo Malinového ostrova si zatiaľ nechám pre seba.
Aj dnes som sa potajomky vybral na tatranský Malinový ostrov uprostred Studeného potoka v Starej Lesnej. Nepozbieral som všetky maliny, ale, hoci som bol nedočkavý, dokázal som sa ovládnuť, nechal som aj nabudúce. Voňavý Malinový ostrov uprostred Studeného potoka bol mojím tajomstvom, mojím rajom. Rak Mrzák ma zbadal, ale už bol pokojnejší. On bol predsa doma a ja som bol hosť.
🙂
Moja mama doma pestovala maliny. Mali svoje miesto v niekoľkých radoch pri plote jej záhrady s krásnymi kvetmi, ovocnými stromami, zeleninou. Boli nádherné, voňavé a chutné. Keď som si jednu veľkú ako palec vložil do úst a pomliaždil jazykom, po podnebí sa mi rozliala nadpozemská chuť. Mama tie maliny zavárala, robila z nich fantastický lekvár, ktorý, ak som si ho natrel na chlieb s maslom, tak tomu sa veru nevyrovnala žiadna z pochúťok.
Ale najlepší bol mamin malinový sirup. Keď ho varila, jeho uhrančivá vôňa sa vznášala po celom dome a hneď som sa ocitol na svojom Malinovom ostrove, kde stál Čas a kde bolo tak krásne smutno.
Ten sirup bol nebeská manna. Mama ho navarila do mnohých fľašiek, ktoré uložila v špajze. Pili sme ho roky po tom, ako zomrela. Jej sirup bol voňavý a sladký, ako aj spomienka na ňu a jej dobrotu.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
(pripravuje sa na vydanie)
foto a.a.