Hudobná výchova

19. mája 2018, Anton Pižurný, Nezaradené

Tešil som sa, keď sme sa na základnej škole začali učiť nový predmet Hudobná výchova. Ešte predtým som sa však už stal členom školského spevokolu. Členov do neho vyberala súdružka učiteľka v triedach. Každý musel niečo zaspievať. Moji spolužiaci spievali ľudovky, iní detské pesničky a niektorí známe slovenské pesničky. Jeden dokonca zaspieval hymnu. Ja som premýšľal, čo by som mohol zaspievať a potom som na to prišiel. Postavil som sa spustil som „Víol lívin in jelov sammrlin“ – Žltú ponorku od Beatles. Učiteľka najprv v úžase zdvihla obočie, potom sa usmiala. Povedala, aby som zaspieval ešte niečo. Tak som spustil pesničku, ktorú som poznal zo šelakovej platne, ktorú naspievala moja mama. Otec jej ju ako darček vybavil v Bratislavskom rozhlase ako darček k Vianociam. „V Paríži dievčatko býva, bokom od bohatých dám“ – bol to starý francúzsky šansón. To sa pani učiteľka usmievala už naplno, ale mal som zaspievať ešte jednu, slovenskú. Tak som dal „Modrú ružu“, ktorú mali radi moji rodičia a často si ju spievali aj spolu s „Bielymi margarétami“. 

Bolo rozhodnuté a stal som členom školského spevokolu. Najskôr ma zaradili k druhým hlasom, ale neskôr som prešiel k prvým. Láska k hudbe mojich rodičov motivovala, aby ma prihlásili na husle. Odkiaľsi požičali malé husličky a začal som chodiť na hodiny. Raz pán učiteľ neprišiel, ale vo vedľajšej triede mali vtedy vyučovanie náboženstva, tak nás tam poslali. Spočiatku mi to bolo trocha smiešne, keď som videl, ako deti so sklonenými hlavami a so zopätými rukami čosi drmolili. Nechápal som to, ale zaujalo ma to. Na husličky som však potom prestal chodiť a náboženstvo zrušili.

.:.

Anton Pižurný

BIELA SKRINKA

(v tlači)