Keď som mal asi desať rokov, začal som s vytváraním leteckých modelov. Mojím prvým lietadlom bola skladačka menom Kolibrík, bolo to lietadielko s vrtuľou na gumu, ktoré skutočne lietalo. Najčastejšie sme si ho púšťali v parku pod dubom. Neskôr som sa dokonca pustil aj do vytvárania vetroňov (jeden z nich sa volal „Tom“) z balzy a hodvábneho papiera. Podarilo sa mi postaviť jeden exemplár, ale jeho letové vlastnosti boli poslabšie. Radšej som preto chodil na vzrušujúce letecké dni, kde leteckí modelári posielali do vzduchu svoje výtvory. Zliepal som aj nelietajúce makety, modely rôznych stíhačiek, či dopravných lietadiel. Najviac sa mi vydaril model ruského TU 144, ktorý sa podobal na francúzsky Concorde.
Na to sa už ale moja detská izba nehodila (najmä, keď som zasmradil lepidlom a lakom celý dom), tak som si vymyslel, že moja modelárska dielňa bude práve v bývalom chlieviku. Priniesol som si tam stôl, stoličky, na police poukladal modely, do objímky som zakrútil silnú žiarovku a bolo to! Mnoho hodín som tam strávil v trpezlivom spájaní drobných súčiastok.
Jedného dňa som zliepal model ktorejsi stíhačky. V príslušenstve bola aj fľaštička s lepidlom uzatvorená malou zátkou. Nedala sa mi otvoriť. Tak som zobral drevenú ceruzku, priblížil som si fľaštičku ku tvári a snažil som sa ceruzkou vtlačiť štuplík do fľaštičky. A vtedy sa to stalo. Štuplík vbehol do fľašky, vytlačil chemikáliu v nej, a tá mi vstrekla do ľavého oka. Strašne to štípalo a vybehol som do záhrady k vedru s vodou a oko som si vyplachoval.
Istý čas sa zdalo, že všetko je v poriadku. Potom k nám do školy prišla na kontrolu pani doktorka, ktorá kontrolovala aj zrak. A veru, keď som mal prečítať ľavým okom malé písmenká, mal som s tým problém. Skončilo to tak, že mi predpísali okuliare, čo ma nesmierne zarmútilo a dlhom som okuliare odmietal nosiť. Mal som predsa indiánske meno Bystré oko! Ale najhoršie na tom všetkom bolo to, že som vedel, že za pilotov prijímajú len odvážlivcov s výborným zrakom a nie okuliarnikov…
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka