Istý čas mali aj kohúta. Bol to biely krásavec, ale riadny zlostník. Všetci sa ho báli. Na každého skákal. Mne už tiež riadne liezol na nervy a preto som si vymyslel súboj s ním. Nastrčil som pravú nohu, na ktorej som mal pevné nohavice a veľkú topánku. Kohút to bral ako výzvu na súboj. Zatrepotal krídlami, vyskočil mi na nohu, kľuval mi do nej zobákom a zatínal ostrohami. Nebolelo ma to a vysmieval som sa z jeho zlosti. On to vedel a to ho rozzúrilo ešte viac. Nepríčetne zakikiríkal a vyskočil vysoko, takmer mi trafil do tváre. Vtedy som sa nahneval a kopol som do neho. Zadunelo to a kohút odletel nabok. Tam chvíľu premýšľal, čo robiť, potom pohŕdavo spustil krídla, pokrútil hlavou a pobral sa kurizovať sliepkam.

Katka ho neznášala a stále keď išiel po nej (ako po druhých sliepkach, ktoré už mali z neho nájazdov vytrhané pierka na holých ružových zadkoch), spustila si jedno krídlo po zem a robila sa ochrnutá. Toto väčšinou zabralo a náš milý kokaš sa obzeral po ďalšej obeti. Ak nie, Katka sa rozbehla ku mne, hľadala ochranu. Mal som ju rád, hoci mama vravela, že nie je dobrá nosnica.

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka