To štopanie spočívalo v tom, že mama uvarila „omoržovanú“ kukuricu (na moržovanie sa používal taký mlynček s veľkou kľukou, ktorým sa kukurica vylupovala zo šúľka), tuším do toho aj niečo pridávala, potom vytiahla hus z chlievika, pevne si ju stisla medzi nohami, jednou rukou jej otvorila zobák a druhou rukou do nej pchala tú uvarenú kukuricu. Hus sa ani nemala ako brániť, preto len hltala a hltala. Mama jej občas rukou prešla dolu dlhým krkom, aby kukurica zišla nižšie, až do hrvoľa. Ten keď sa dostatočne naplnil, mama usúdila, že to to stačí a išla štopať ďalšiu hus.

Neviem, ako sa pritom tie husy cítili, ale asi nie bohvieako. Keď boli dostatočne vypasené, prikročilo sa k ich zabitiu. To som ale vládal sledovať len málokedy, nebolo mi pritom práve dobre. Husi sa na vrcholčeku hlavy vyšklblo pár pierok, potom sa jej nožom zarezalo do hlavy a keď začala tiecť krv, chytala sa do hrnca. Do toho sa namáčal chlieb a celé sa to s cibuľou upieklo. Niektorým to chutilo, ale ja som sa na to nemohol ani pozrieť…

Iná káva už bola, držať v jednej ruke veľké upečené husacie stehno, v druhej kus dobrého chleba. Alebo s dusenou kapustou a knedľou, či lokšou. Vtedy som si veru na nejaké štopanie ani nepomyslel!

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
(pripravuje sa na vydanie)

foto a.a.