Moja kamarátka Janka keď bola malá, sa raz rozhodla, že si ako pochúťku urobí karamel. Vedela, že jej mamka ho robí na sporáku v kastróliku, kam pridá cukor a pečie ho. Tak urobila aj ona. Vybrala pekný modrý kastrólik s uškami, ktorý jej mama rada používala, nasypala do neho cukor a čakala. Kuchyňa sa pomaly zapĺňala sladkou vôňou, Janka sa tešila, ako si pochutí. Lenže milý cukor prihorel viac, ako sa patrilo. Janka ho preto rýchlo dala preč zo sporáka. keď trocha vychladol, chcela ho vyškriabať, ale nešlo to. Nevedela, že stačí naň naliať trocha vody. Škrípala kastrólik vidličkou, nožom, nič. Tak v panike schytila modrý kastrólik, vybehla s ním na dvor, kde mali latrínu a do nej ho vhodila, aby zahladila stopy po jej neúspešnom pokuse.
Jej mamka potom dlho hľadala, pátrala, kam sa ten kastrólik s uškami podel. Janka sa nepriznala ani za nič.
Po určitom čase prišli ku nim chlapi s „hovnocucom“ – to bolo také veľké auto s podlhovastou nádržou na korbe na fekálie, do ktorej hrubou hadicou vysávali obsah latríny.
Chlapom sa čosi nezdalo, lebo zrazu sa im nasávanie zaseklo. Darmo krútili všelijako hadicou v latríne. Nič nepomáhalo. Chlapi nadávali, hromžili, čo to má byť.
Potom prišli za jej otcom:
– Janči hát, pozri sa, toto sme našli prisaté na našej hadici.
A podávali mu modrý hrnček s uškami, ktorý na ich hadicu sadol presne ako… Janči nič nepovedal, iba pozrel úkosom na Janku, ani mame nič nepovedal, žmurkol na ňu a zapálil si Marsku.
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
(Chlapci zo Schubertovej ulice)