Bol som nedávno znova navštíviť balkón nášho slovutného zákonodarného orgánu, alias Národnú radu SR. Veľmi sa mi páčia udatní muži pri vchode, ktorí šacujú každého návštevníka rôznymi skenermi, aby sa nebodaj do NR SR nedostalo niečo zlé.
Spomenul som si, ako som sa ešte v minulom období dostal do NR SR bez identifikácie a dokonca ozbrojený! Išiel som dovnútra s akousi skupinkou, keď som si spomenul, že som si doma zabudol peňažensku s občianskym preukazom. Nerozladilo ma to však a smelo som položil svoju kabelu na pás detektoru kovov. Ej, ale bystrí muži zbadali, že mám v tej taške nôž! Áno, zabudol som si tam príborový nožík, ktorý pre istotu nosím so sebou, ak mi príde na chuť niekde si na lavičke natrieť rožok paštétou. Pán ako agent z Matrixu mi kázal ísť s taškou nabok, aby som sa mu legitimoval. Začal som sa ostentatívne hrabať v mojej taške, akože hľadám svoje doklady, ktoré som tam aj tak nemal. Keďže som však už bol vo vnútri, môj agent sa venoval ďalším príchodiacim, pomaly som tašku zavrel a pokojne som sa pobral dovnútra Parlamentu. Nikto ma nezastavil. V NR SR som bol neidentifikovaný, ba dokonca ozbrojený! Pomotal som sa po budove, fotil som si krásne priestory…
Nuž a pri turbulentných schôdzach NR SR som tiež viackrát navštívil tento objekt. Raz, po úspešnej prehliadke pri vchode a zaregistrovaní sa, som už vo vnútri mal čakať na svojho sprievodcu, ktorý ma mal odprevadiť na balkón. Ten však nechodil a tak som sa tam vybral sám. Pokojne som tam prišiel už známym výťahom, posedel som si nad hlavami ctených pánov poslancov a poslankýň, popočúval som si ich hádky ako z Orwela, alebo Ionesca, pofotil som si ich a po dvoch hodinách som sa počas prestávky pobral preč. Tentokrát z balkóna pešo. Akosi som zablúdil, pretože som v suteréne otvoril dvere, za ktorými znel štrngot príborov a papkal tam náš zákonodarný orgán. V duchu som im zaželal dobrú chuť a pobral som sa konečne správnym smerom.
Keď som pri odchode vracal milej slečne za pultom svoju návštevnícku visačku, odrazu ku mne pribehol pán z bezpečnostnej služby:
– Prosím vás, kde vy ste boli? Už dve hodiny vás hľadám po celom parlamente! Chcete, aby som prišiel o zamestnanie? – to mi povedal celkom vážne.
– Bol som na balkóne, – usmial som sa na neho a pokojne som opustil budovu. Nik ma nezastavil…
.:.
© Anton Pižurný