Možno mi to nebudete veriť, ale mám v pamäti zvláštne preblesky, ako som sa narodil. V ústach na podnebí mám zakódovú chuť materského mlieka a pocit chladu z tohto sveta.
Ľudská pamäť je nevyspytateľná vec. Keď sa aspoň sčasti naplní hodnotnými informáciami, nastane jej koniec. Je to tak spravodlivé.
Za tých niekoľko desaťročí, ako mám tú česť potkýnať sa na tejto Zemi a šúchať chodidlami jej miliónročnú tvár, som konečne pochopil, aké je tu všetko prchavé a to, že pohrebné rúcha nemajú vrecká.
Pomaly sa Kruh uzatvára.
Viem, že sa raz znova vrátim do dieťaťa a do maternice Života, v ktorom som mohol byť aj lepší – ale aj horší.
Myslím si, že existuje jediné slovo, ktoré to všetko vyjadrí.
To slovo je: Ďakujem…
.:.
© Anton Pižurný
foto autor