Príjemná cesta v poloprázdnom vlaku RegioJet z Bratislavy do Dunajskej Stredy. Pohodlne sme sa usadili celkom vpredu a vychutnávali sme si intenzívnu klímu vagóna (je fajn, keď funguje, ale táto bola naozaj studená až príliš) v prudko vriacom dni. Podriemkával som, ukolísaný chodom vlaku ako v rýchlo sa plaviacej lodi.
V Biskupiciach nastúpila skupinka piatich výrastkov. Značkové oblečenie, tablety. Hlučne si sadli do sedadiel oproti, ten piaty si bez pozdravu a opýtania prisadol k nám.
Hoci som si už dávno povedal, že nebudem počúvať rozhovory súčasných tínedžerov, nedalo sa. Riešili nejaké baby, nejaké kapely a k tomu si nahlas púšťali monotónny hip hop nejakého slovenského rapera s príšernými textami o tom, aký je on skvelý, ako dá dolu všetky baby a aký je svet napiču…
Pozrel som sa na svoju priateľku, pri nej sedel piaty mladíček a hltal monológ vodcu ich skupinky, ktorý úroveň hlasitosti na tablete stále zvyšoval.
Mám už svoj vek, ale nemyslím, že som nejaký konzervatívny dedko, ktorý nechápe súčasnú mlaď. Hudobná produkcia však mala stále rovnakú intenzitu a keďže mám aj vysoký tlak, povedal som mojej priateľke: „Mám si teraz ja na plné gule pustiť Led Zeppelin?“
Ona ma už dobre pozná, tak len zhrozene na mňa pozrela, lebo vedela, že by som toho bol schopný. Ale ako rodený diplomat okamžite zareagovala: „Vieš čo, pozri, poďme si sadnúť tam ďalej, tam určite nie taká silná klíma“.
Zodvihli sme sa a presadli sme si. Piaty šuhaj si okamžite vyložil nohy na sedačku.
V Kvetoslavove vystúpili. Vykrikovali, poskakovali, tešili sa zo života. Klasik kedysi napísal „Mládež, ty´s buditeľka rána“.
Ak by ma mala takáto mládež budiť, tak radšej budem chodiť pešo.
.:.
Anton Pižurný