POSLEDNÁ TROPICKÁ NOC
(Post coitum omne animal triste)
Konečne pomaly ustávali letné kremačné horúčavy. Bola posledná tropická noc, v ktorej mi nepomáhali ani pravidelné sprchy studenou vodou. Spával som nahý, nanajvýš zakrytý iba plachtou. Zaspával som iba na pár hodín, vždy len nadránom, keď sa trocha ochladilo. Dvere zo spálne do záhrady som si nechával otvorené dokorán, aby sa aspoň trocha vzduchu pohybovalo medzi mnou a letnou vyhňou.
Aj dnes v noci. Ale v polospánku som odrazu začul akýsi zvuk. Vražedné lúče slnka mali vypáliť svoje salvy o niekoľko hodín. V milosrdnom šere sa mi niečo zamarilo. Za otvorenými dverami s jemne povievajúcou záclonou som zbadal obrysy postavy. Ženskej postavy. A ucítil som neodolateľnú vôňu. Jemne sa obtrela o záclonu a nehlučne vstúpila do mojej spálne. Úplne prirodzene si ľahla vedľa mňa.
„Mám srdce plné do prasknutia tvojich horúcich sĺz. Ľúbim ťa ako paradajkovú polievku, milujem Ťa ako panenskú sviečkovú. Najlepším dezertom sú tvoje hodvábne malinové pery.
Si omamná ako desaťročná whisky a už to ďalej nevydržíme. Za perlovými zúbkami cítim ostrý jazyk a vzadu smrtiacu povahu Škorpióna. Voniaš ako predjesenná lúka pod Sitnom.
Pritúliš sa, tuho ťa objímem a jemne uložím.
Natriem ťa olejom vonným a masážou krásnych bochníkov sa blížime k vrcholu. Vycmúľam ti všetky palce na nohách. Olížem každý záhyb tvojho hriešne nebeského tela… Áno, je to tu.
Už to nevydržím a otváram ústa…
A tak ťa zožeriem, vysajem všetok ľudský špik, schrúmem do poslednej kostičky, zjem ako mannu nebeskú, vypijem ako ambróziu z ďalekej krajiny, zjem ťa z tej najväčšej lásky, akú som – chvála anjelom – v tomto živote stretol…“
Prebral som sa z mdloby milovania, už sedela na posteli chrbtom ku mne. Pomaly vstala, bez jediného slova vyšla späť do záhrady, v ústrety prvým ostrým lúčom nového dňa.
Hovorí sa, že „post coitum omne animal triste“. Ja som však necítl nič iné, iba obrovskú vďaku, obrovskú úľavu, že som v živote ešte mohol niečo také zažiť.
A zrazu som si uvedomil, že neviem ani, ako sa volala, ani som nevidel jej tvár…
.:.
© Anton Pižurný