Drevo nás sprevádza celým životom od kolísky cez posteľ, až po truhlu. Milujem predmety z dreva, môj prastarý otec z otcovej strany bol umelecký stolár, ja som dokonca oveľa neskôr niekoľko rokov pracoval vo fabrike, ktorá spracovávala drevo a vyrábala drevené sudy.
Mal som vo svojom starom sekretári, ktorý vyrobil môj predok z nádherného orechového dreva, aj tri drevené suveníry. Prvým bola malá tabatierka, ktorú som našiel u môjho deda, starého otca z dedinky Prenčov pod Sitnom, kde roky pôsobil Andrej Kmeť. Bola filigránsky vyrezávaná, s malými mosadznými pántikmi. Keď som ju otvoril, ešte stále voňala tabakom. Vpredu mala vyrezaný nápis „Niš“. Vyrobil ju vojenský zajatec, ktorý bol mojim starým rodičom pridelený za svetovej vojny na výpomoc. Často som tú tabatierku bral do rúk a predstavoval som si, ako sa zajatcovi cnelo za domovom, ako v nihilistickom rozpoložení vyryl na tabatierku „nič“. Až po mnohých rokoch som sa dozvedel, že „Niš“ sa volá mesto, z ktorého pochádzal.
Druhou bola krásna drevená soška panny Márie, ktorá bola dlhé roky v tej istej dedine vo výklenku na priečelí chalupy mojej tety, dedovej sestry. Bola už dosť stará, plášť mala natretý krásnou holubou (či skôr mariánskou) modrou. Mával som ju položenú v okne na Sládkovičovej ulici, pod ktorým sa v Banskej Štiavnici pravidelne diali pohrebné rozlúčky v kostole Panny Márie Snežnej.
No a tým tretím suvenírom – artefaktom, bol kúsok drevenej ozdoby, ktorú som si odlomil v Paríži z hrobu osvietenca Voltaiera v Panteóne. Toto bol určite môj najväčší hriech, ale vtedy sa tomu jednoducho nedalo odolať.
Časom k nim pribudla aj drevená píšťalka, ktorú si z môjho detstva odkladala moja mama spolu s mojimi prvými okuliarmi v starej zaprášenej krabici od topánok. Bol tam aj malý drevený črpák s koženou šnúrkou, ktorý si vyrobil môj starý otec.
Nakoniec som aj tak skončil ako Buratino s dlhým dreveným nosom, pretože aj o sekretár aj o všetky ostatné veci som prišiel. Tak to už v živote chodí, boli to predsa iba veci.
Asi som mal tú sošku a ten kúsok dreva z hrobu nechať na svojom mieste…
.:.
Anton Pižurný