Za socializmu musel každý zdravý muž nad 18 rokov absolvovať takzvanú povinnú vojenskú základnú službu, ktorá trvala dva roky. Tí, ktorí skončili vysokú školu, išli na jeden rok (volali ich „špagáti“), pretože si niečo odkrútili už na škole.
„Ísť na vojnu“ vtedy znamenalo nielen sa na dva roky odtrhnúť od civilného života, prísť o dlhé vlasy, byť dennodenne pod dozorom a velením, zažívať dosť brutálne šikanovanie (stali sa aj prípady samovrážd ako dôsledok šikany), bolo to v podstate skoro ako ísť do basy. Samozrejme aj väčšina lások do konca vojenskej služby zanikla.
U mnohých sa preto vybavovala takzvaná „modrá knižka“, ktorá znamenala oslobodenie od vojenskej služby. Takto vznikla aj populárna česká rocková kapela „Blue effect – Modrý efekt“, pretože jej členovia, aby nemuseli ísť na vojnu a mohli ďalej hrať, si vybavili modré knižky.
Aj ja som sa o to pokúšal. Mal som zvýšený krvný tlak (ten mám dodnes) a stavil som kartu na to. Vybavil sa mi aj týždenný pobyt v nemocnici, kde som bol na pozorovaní. Bol to zaujímavý pobyt. Hneď na druhý deň som sa zoznámil s kotolníkom, ktorý bol svojráznym filozofom. Bolo to skvelé sedieť v pyžame u neho v kotolni, popíjať víno rovno z fľaše a počúvať ho. Raz bola vo vedľajšej budove internátu svadba. Ženil sa brat nášho spolužiaka a tak sme sa museli vybrať aspoň „pod okná“. Oplatilo sa. Náš spolužiak nám vyniesol von plno dobrôt, rezne, koláče a samozrejme fľaše s dobrou pálenkou. Hostili a veselili sa nielen svadobní hostia vo vnútri sály, ale aj my vonku. Na záver sme sa presunuli späť do kotolne, kde sme nadránom zaspali. Prebudil som sa na príšerné sucho v ústach, sedel som v pyžame opretý o zadymenú stenu. Do vizity som sa už nestihol vrátiť do svojej izby a bol som za to samozrejme „popoťahovaný“ primárom, môj ošetrujúci lekár mi povedal, že som mal šťastie, že ma rovno nevyhodili.
V strede týždňa priniesli na posteľ oproti starého uja z Dekýša, ktorý v jednom kuse len vzdychal a vzdychal. Práve som čítal Tolstého, ktorého mi mama pribalila. Povinné čítanie bolo samozrejme pre mňa niečím odpudivým, ale keďže som sa nudil, začal som čítať. A čuduj sa svet, za tri dni som hrubú knihu prečítal.
Ujko z Dekýša vzdychal najviac v noci, niekedy dokonca čosi nezrozumiteľne vykrikoval. Vyrušoval tým nielen našu izbu a nemohli sme kvôli tomu spať. Nadránom, keď som už toho mal naozaj plné zuby a chystal som sa, že pôjdem za ním a niečo mu urobím, ujko zrazu strašne hlboko vydýchol a prestal dýchať. Zblízka som videl jeho tvár, kútikom úst mu stiekol hnedý pramienok krvi. Uvedomil som si, že videl zomrieť človeka. Prvý raz v živote. Chvíľu bolo ticho, potom som zavolal sestru. Povedala mi, aby som sa presťahoval do vedľajšej izby a otvorila okno. Dnes viem, že nie iba kvôli tomu, aby vyvetrala, ale „aby jeho duša mohla odletieť“.
Ale hoci sme mali aj nejaké známosti na Vojenskej správe, nakoniec mi aj tak prišiel povolávací rozkaz.
.:.
Anton Pižurný
Teľacie roky
(úryvok z rukopisu)