Pomalými krokmi nenápadne, ale neúprosne sa k nám približuje jeseň. Každé ročné obdobie má svoje farby, svoje čaro. Svoje špecifické magično.
Jeseň nám v podvedomí akosi evokuje aj čas nášho odchodu z tohto sveta, čas, kedy si intenzívnejšie spomíname na našich drahých, ktorí nás navždy opustili.
Dozrievajú aj gaštany. Kedysi sme ich zbierali do školy, súťažilo sa o to, kto ich najviac prinesie. Tá vôňa gaštanov v ostrejúcom vzduchu a už šikmejších lúčoch slnka bola omamná.
Aj moja neter, dnes u matka dvoch detí, sa vybrala na gaštany. Urobila z nich krásne srdce. To srdce zanesie na hrob svojho otca do Krematória. Vravela, že k nemu priloží aj niekoľko jabĺčok.
Keď som sa jej spýtal, prečo aj jabĺčka, či je to taký zvyk, s úsmevom mi odpovedala:
– Vieš, strýko, to je tak. Do cintorína pri krematóriu chodia srnky a tie veru majú rady gaštany, aj jabĺčka. Ba dokonca zjedia aj niektoré kytice. Tak nech je z toho aj takýto úžitok.
.:.
Anton Pižurný