Do jasličiek ma vozievali vo veľkom bielom kočíku. Pri kostole Svätého Jakuba sme sa vždy zastavili, pretože sa tam tvorila pekná ozvena. Vtedy som zvolal z kočíka našu obľúbenú pesničku “Zuzanooo” a od múrov kostola sa mi pekne odrazilo: “ooo”.
Ale na jasličky mám aj jednu vážnu spomienku. Utekal som raz zo záhrady dovnútra a na troch schodoch pred dverami som sa potkol tak nešťastne, že som spadol na tvár a rozhryzol som si jazyk.
Bola vraj z toho veľká panika, pretože krv sa mi valila prúdom, vrieskal som ako siréna. Jazyk som mal na dve polovice. Zobrali ma rýchlo do nemocnice, ale pán doktor sa rozhodol, že netreba nič zošívať. Jazyk sa mi nakoniec zrástol, ale jazvu na ňom mi vidieť dodnes.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka – Chlapci zo Schubertovej ulice
foto archív autora