Náš televízor sa vyznačoval aj tou vlastnosťou, že hocikedy sa v ňom stratil obraz. Vtedy bolo treba k nemu prísť, riadne ho udrieť na isté miesto na boku a obraz znova naskočil. Väčšinou na to používali mňa. Televízor bol už tak vycvičený, že niekedy stačilo len vstať a podísť k nemu či udrieť nohou o dlážku a bolo to vybavené. Neskôr som to riešil tak, že som si vzal metlu na dlhej rúčke a tou som ho poklepal.
Bolo to vlastne prvé diaľkové ovládanie.
Večer dávali občas filmy „s hviezdičkou“, to som ja nesmel pozerať a musel som ísť do spálne. Ale nechával som si pootvorené dvere a škárou som opatrne sledoval film. Myslel som si, že o mne nevedia. Nuž, raz však dávali francúzsky film Angelika, kde jej bolo vidieť nahé prsia. A to už veru naši prišli k dverám spálne a zatvorili ich. Takže o mne dobre vedeli. Na druhý deň som však bol chorý, ostal som doma. Sestry boli v škole, otec v robote, mama v obchode. A tak som si zapol televízor. Opakovali ten zakázaný film a ja som ani nedýchal, také to bolo vzrúšo. Kým sa mama vrátila z obchodu, už som znova poctivo ležal vo svojej posteli so šatkou na hrdle…
.:.
(c) Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
Chlapci zo Schubertovej ulice
(Kniha vyjde už čoskoro vo Vydavateľstve Spolku Slovenských spisovateľov)
Autorom obrazu „Chráňme ich sny“, ktorý bol použitý na obálke, je známy výtvarník Štefan Polák.