Jožo Urban bol jedným z najnádejnejších básnikov svojej doby. On poéziou žil, poéziou dýchal, pil. Bol skutočným bohémom, ktorý sa na neho nemusel hrať.

…Nezabudnem na ten okamih, keď sme išli na jeho novom modrom aute na vrchol bájneho vrchu Sitno pri Banskej Štiavnici, o ktorom potom napísal reportáž. V stúpaní na vrchol pred poslednou zákrutou sme zapadli do plytkej jamy. Jožo pridával plyn, auto sa mykalo, gumy sa prešmykovali. Jožo zúril, za nami som videl kúdoly spálenej gumy a prachu. Zdalo sa, že sme zapadli nadobro. A vtedy som si všimol, že mal zatiahnutú ručnú brzdu.

Chvíľu zostal ako oparený, hanbil sa. Potom sa zasmial, odbrzdil a o chvíľu sme boli na vrchole Sitna, ktorého názov sa vysvetľuje aj ako „Peklo“. Oproti nemu, nad Banskom Štiavnicou sa týči druhý vrch menom Paradajz.