Chata na Počúvadle

Na chatu na Počúvadle sme nechodievali iba v lete. Keď sme tam išli v zime, bolo to celkom iné. Iskrivá zima bola tiež odlišná od tej našej „dolnozemskej“, rovnako ako bolo odlišné aj leto. Snehu bolo oveľa viac a samozrejme aj kopce oveľa strmšie, kedže doma sme mali len jeden briežok v parku pri kaštieli Esterházyovcov.

Našu Octáviu sme museli nechať hore a veci nosiť dolu do chaty. Kým sme sa vybalili a nachystali, bola už noc. Prezrel som si staré sánky, ktoré tam boli v komore. Nič moc a boli tam aj lyže, ale tie boli obrovské, len pre dospelých.

Vzal som si knihu z knižnice a išiel som si čítať do svojej izby vedľa izby rodičov. Práve som sa ponoril do čarovného sveta zálesáka Rolfa, keď niečo tak silno zaškrabotalo, až som sa preľakol. Chata bola obložená drevom, ale našťastie sa v nej už nemuselo kúriť do kachieľ (boli aj v mojej izbe), dolu bola kotolňa, odkiaľ sa vykurovala celá chata.

Chvíľu som potichu čakal. Škrabot sa ozval znova. Asi myš. Udrel som dlaňou do steny a škrabanie prestalo. Odložil som knihu a chcel som spať. Ale kdeže! Škrabot a šuchot sa ozýval v pravidelných intervaloch, darmo som búchal po všetkých stenách. A tak to trvalo do rána. S boľavou hlavou som sa nevyspatý ráno prebudil a povedal som to otcovi.

Ten išiel do mojej izby, popočúval, poobzeral sa. Potom sa usmial, otvoril okno, pristúpil k piecke v kúte a chytil jej rúru na mieste, kde jej koleno vchádzalo do komína. Vyvalil sa kúdeľ popola a „frrnk!“ z rúry vyletel vtáčik so žltým zobáčikom, celý čierny ako uhoľ a pelášil otvoreným oknom do lesa ako strapatá čierna guľôčka.

Asi spadol do komína a nevedel z neho vyletieť von. A ja som si celú noc myslel, že sú to myši.

.:.
Anton Pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK
foto a.a. href=“http://anton.blog.pravda.sk/files/2019/04/Drizd-čierny.jpg“>