Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok
foto a.a.
Po príhode s nočným vtáčikom som bol namrzený, lebo som spal málo a nič sa mi nechcelo. Odšuchtal som sa do jedálne, kde sa dospelí správali ako deti. Chichotali sa, ktosi zvonka priniesol snehovú guľu, dávali si sneh za krk, ujúkali. Radšej som vyšiel von pred chatu.
Oslepila ma iskrivá pláň panenského snehu, ktorý do rána šuchotavo napadal. A nebolo ho málo. Obrovské záveje po celej doline mi pripomínali knihy Jacka Londona o zlatokopoch. Nad nimi sa stlala vôňa dymu z komínov chát, z holých konárov stromov okolo doliny frngali uzimene rýchlo malé vtáčiky. Zbadal som na mieste pred chatou prístrešok pri ohnisku zasypanom snehom, v ktorom viselo kŕmidlo. Bolo prázdne.
Mama zatiaľ v kuchyni pripravovala na raňajky pre všetkých jej skvelú praženicu na cibuľke a slaninke. Nenápadne som zo stola zobral kúsok slaniny aj s kožkou a trocha chleba. Vyšiel som do mrazivého rána a slaninu s chlebom som položil do kŕmidla.
Spoza záclony okna v jedálni som potom sledoval, čo sa bude diať. A odrazu frng – frng – frnk! Do kŕmidla sa zlietli farebné guľky vtáčikov, rozoznal som sýkorky, stehlíky a hýle. Ozlomkrky ďobali zobáčikmi. Bolo mi pritom dobre pri srdci.
Mama začala hľadať slaninu. Hnevala sa:
– Tu, veď tu som ju mala položenú! Kam sa podela?
Nepriznal som sa. Nakoniec sme všetci spolu jedli praženicu len na cibuľke, ja som potajomky sledoval, ako raňajkujeme spolu s vtáčikmi. My sme síce jedli v teple, ale vtáčiky asi boli na zimu zvyknuté.
Môj otec si všimol, že sledujem vtáčiky v kŕmidle a usmial sa. Keď sme sa dobre najedli, mama mi dokonca urobila aj moje obľúpené kakao, otec prišiel ku mne a pohladil ma po hlave:
– Tá praženica bola dobrá aj bez tej slaninky, však?
.:.
Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok
foto a.a.