Poležiačky trávime svoj život:
od kolísky, cez posteľ, po máry.
Tá chvíľa, ktorú si postojíme
s pocitom víťaza, alebo obesenca,
je príliš krátka pre pamäť.
Žime tak, aby vtedy,
keď si ľahneme naposledy,
aspoň na chvíľu všetci vstali.
Potom, keď utečie aj posledné zviera,
pred človekom, ktorý stratil hodnosť človeka,
ktorý z lásky spravil mrcha obchod
a ducha poslal s posledným spevavcom
kamsi za večný obzor oblakov,
čo sa už nikdy nevrátia s odkazmi našich mŕtvych,
potom to začne.
Potom, keď bude po tom,
keď už nebude nič a nik,
keď nebude svetlo ani tma,
keď nebude už ani nádej,
začneme žiť ozajstný život.
.:.
Anton Pižurný