Bol prvý máj. Bol lásky čas. Nemal som rád veľké zhromaždenia v minulosti. Boli všetky politické. Tie dnešné už majú svoje pestré dôvody s programom a patria k súčasnej dobe, ale v podstate ide tiež vždy o to isté.
Vybral som sa na prechádzku na Slnečné jazerá v Senci, slniečko vyzeralo ako volské oko na modrom tanieri oblohy a nevdojak som prechádzal námestím. A ľaľa ti ho! Na improvizovanom pódijku hrá ľudovka, pár ľudí s deťmi sedí v predných laviciach. Veď je Prvý máj! Sviatok práce!
🙂
Naľavo bol zo stolov urobený pultík, na ňom misy s chlebami natretými masťou s cibuľou a fľaša s umelohmotnými pohárikmi. Nápis „Chlieb s masťou a cibuľou zadarmo, domáca slivovica za 0,50 eur, alebo dobrovoľný príspevok“.
Dal som sa do reči s chalanom, ktorý mi vysvetlil že to je jeho domáca slivovica 53 stupňová, pálená pri Šamoríne. Vhodil som do krabice s nápisom „Dobrovoľný príspevok“ pár drobných, zobral som si chlebík a kalíštek. Dievčina v neidentifikovateľnom kroji mi ochotne podávala chleby, chalan nalieval. Toto som zopakoval viackrát.
Napadlo mi, že by bolo fajn niečím to zapiť a oproti som zbadal stánok s cigánskou pečienkou (hádam tým neporušili zákon) a nápojmi. Poprosil som si malú plechovku cocacoly. „Euro päťdesiat“, povedala mi šumná deva s nechtami ako Dracula. Zdvihol som obočie: „To vážne?!“, ale bol som smädný, tak som si ju kúpil.
Posadil som sa na lavičku na námestí a napadlo mi, že som práve svedkom súboja dvoch ideológii. Chlieb zadarmo (komunizmus) na ľavej strane a oproti na pravej strane (kapitalizmus) Cocacola za 1,50 e.
V duchu som sa smial, sedel som na lavičke, vyhrieval sa na slniečku a bolo mi fajn. A bez „izmov“.
.:.
Anton Pižurný