Každý z nás má niekde svoje žriedlo Živej vody. Svoju plodovú vodu detstva. Pre mňa je ním tajch Počúvadlo pod Sitnom. Vôňa vody, Slnka, langošov a horúcej zeme pod bosými chodidlami ma ukotvila navždy v pamäti na toto zázračné miesto.
Keď som bežal za ňou, potkýnajúc sa o staré korene na chodníku, nerozvážne po hrádzi, staré stromy za ňou nesúhlasne zašumeli, ale keď som potom chvíľu letel vzduchom, kým ma prudko objala chladivá voda Počúvadla, vedel som, že mi je odpustené.
Dnes viem, že vtedy som sa možno znova narodil…
.:.
text a foto AP