Po celý život okolo seba okrem vecí dennej potreby a spotreby zhromažďujeme aj veci a vecičky, ktoré potom všade so sebou sťahujeme, oprašuje, velebíme spomienkami. Tiež aj knihy, výstrižky z novín, fotografie…
Človek však dokáže veľmi rýchlo zabúdať. Hoci sa po celý život živíme spomienkami, berieme do rúk naše suveníry z celého sveta, suveníry našej minulosti, spomienky na našich milovaných, ktorí už nie sú s nami, raz aj tak všetko skončí. Je dobré občas si to uvedomiť.
Iba človek, ktorý príde celkom o všetko, si dokáže uvedomiť, že sú to skutočne, (hoci to možno znie cynicky), IBA VECI a že nikto si nič nezoberie do hrobu.
Vtedy, keď človek už nemá o čo prísť, vtedy je najslobodnejší.
Možno po niektorých z nás zostanú myšlienky, napísané slová v zmysle „Litera scripta manet“. Ale ani tí, ktorým sa to nepošťastilo, si nemusia zúfať.
Ak sme dokázali aspoň na chvíľu zazrieť v prežitom okamihu záblesk večnosti, ak sme si aspoň občas dokázali vychutnať ponúkaný život v jeho nádhere, nežili sme nadarmo, hoci by sme aj prišli o všetky veci a vecičky.
Všetko predsa zostane nahromadené v našom srdci.
.:.
(ap)