Totka Strakojo v nemocnici

…V Prenčove mali okrem totky Strakojo aj takéto ďalšie mená: Ambrozojo boli Benovicovci, Ferojo Remiarovci, Bisý bol Adamovic, Katrna – Miškovic, Mrdojovo boli Šlaukovci. Tie mená sa mi zdali trocha smiešne. Ale fungovalo to tak.

Totka bola svojrázna a nikdy nechodila k lekárom. Liečila sa vlastnými bylinkami, lechtvarmi a asi aj tým známym vínom, ktoré som u nej ochutnal. Ale jedného dňa ju zachvátila akási mrcha choroba a veru musela ísť do Štiavnice do nemocnice. Dozvedeli sme sa, že si ju na pár dní nechali tam a moji rodičia sa rozhodli, že ju pôjdeme do nemocnice pozrieť. Išli sme na našej modrej Oktávii a ja som po prvýkrát uvidel Banskú Štiavnicu. Hovorilo sa tomu, že sa ide „do mesta“. Pufkali sme sa naším autom stále hore, popri starých domoch. Išli sme aj okolo jednej strmej zákruty, na ktorej oblúku bola veľká socha človeka. Otec povedal, že to je Andrej Kmeť. Išli sme ešte vyššie, hore do nemocnice a na chvíľu sme sa zastavili aj na Trojici, kde bol veľký Morový stĺp. Zdalo sa mi, akoby som sa sa ocitol v úplne inom svete. Staré domy boli podopreté dlhými hradami, aby nespadli. Všetko bolo sivé, ošarpané, pôsobilo to veľmi smutne. Tak vtedy vyzerala tá slávna Banská Štiavnica.

Vošli sme do nemocnice (to som vtedy ešte nemohol ani tušiť, že sa tu raz narodia moji synovia Adam a Oliver). Na vrátnici sa nás pýtali, koho hľadáme.
– Ideme za totkou Strakojo z Prenčova.

Pán v brigadírke za prasknutým sklom dverí si odpil z pivovej fľaše, sklonil sa nad akýsi zoznam a hrubým prstom dlho hľadal.
– Takú tu veru nemáme!

Vtedy sa otec plesol po čele, zasmial sa, a tak som sa dozvedel, že naša totka Strakojo sa v skutočnosti volá Miklošovicová. A tá tam veru aj bola…

.:.
(c) Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok
.:.
P.S. Dnes som sa dostal k tejto vzácnej fotografii: Je na nej moja mama Janka Považanová s totkou Strakojo – jej tetou, čiže sestrou jej otca – majstra šustra Jána Považana.