Za socializmu som nepatril medzi velebiteľov režimu, bolo mi jasné pokrytectvo časti členov Komunistickej strany Československa, ktorí farizejsky omieľali lásku k strane, k vlasti a k Sovietskemu zväzu naučenými frázami.
Neskôr som pochopil, že táto ich schizofrénia má pragmatické dôvody, ktoré najlepšie popisuje „protištátne“ heslo tej doby: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“.
Za socializmu sme neznášali oficiálnu prvoplánovú kultúru a jej trblietavé ikony. Nebudem ich teraz menovať, už nie som „rozhnevaný mladý muž“ ako vtedy, keď sme nosili dlhé vlasy a počúvali sme Led Zeppelin a Mišíka a ďalších. Vtedajší kultúrtrégri, nebojím sa napísať, že ani eštebáci si však dnes z toho nič nerobia a znova veselo „tvoria kultúru“.
Nikdy som nebol ani dodnes nie som členom žiadnej strany. Hoci sa už pomaly obrusujú ostré hrany môjho buričstva, predsa len ťažko znášam, keď vidím, ako sa z ľudí, ktorí boli najskôr gardistami, potom komunistami sa nakoniec stali demokrati. Nielen v metaforickom význame.
Zdá sa, akoby sa tá doba vracala. Kto aj po roku 1989 chcel ako tak postúpiť na ekonomickom, či spoločenskom rebríčku, najlepším receptom na to bolo velebenie strany, ktorá bola aktuálne pri moci.
Do politiky vstupujú ľudia nie kvôli tomu, aby pomáhali svojim spoluobčanom, ale aby sa nabalili.
Dôkazom toho sú tí, ktorí s holými zadkami začali byť aktívni v politike a po pár rokoch sa z nich stali milionári. Samozrejme, česť výnimkám.
Čo už, ľudia sú takí. Škoda. Len by si možno bolo dobré občas uvedomiť, že pohrebné rúcha nemajú vrecká a teda do hrobu si nikto nič nezoberie.
.:.
Anton Pižurný