Naše bunkre

Bunkre v Schubertovom parku boli naším dočasným domovom. Mali sme ich v húštinách parku niekoľko, vždy sme si budovali nové a nové. Teda aktérom som bol najmä ja. Ten pocit, že sedíme v priestore, ktorý sme si sami vybudovali, ma očarúval. Dokonca som v niektorých aj vyzametal zem.

Bunkre nám slúžili aj ako skrýše pred „starým“. Tak sme volali strážnika parku, ktorý mal svoj domček pri mostíku cez potok. Meno potoka sme nepoznali, bol to jednoducho Potok. So starým sme sa pravidelne naháňali, ale nikdy nás nechytil, tajné cestičky a bunkre sme poznali predsa len lepšie ako on.

Boli to naše naše spoločné rituály, strážnikovi asi lepšie takto ubiehal čas, pretože sme nič také strašné nerobili. Ale asi to už potom chceli riešiť navždy, pretože jedného dňa si na nás zavolal posily. Starých bolo až päť! Rozvinuli rojnicu po celom parku a tak na nás išli. Bola to veľká akcia a veru nám aj nahnali strach. Nás, chalanov, bolo tiež asi päť, ale boli sme rýchlejší. Podvečerným parkom sa mihotali postavy, chlapčenské i dospelé, bolo to napínavé ako v kine.
– Tak a máme ťa! – zvolal jeden zo strážnikov a držal za uši Tibora, ktorému bolo z toho aj do plaču.

Videl som to dobre, pretože som čupel nad nimi na konári nášho rebríkového stromu. Chcel som mu pomôcť, len som nevedel ako. Starý stále držal mykajúceho sa Tibora, čakal na ďalších. Napadlo mi, že hodím po Tiborovi šišku zo stromu, aby vedel, že som tam. Jednu som odtrhol, zamieril a bác. Šiška trafila starého presne do hlavy! Ten sa začal obzerať na všetky strany, našťastie, nenapadlo mu zdvihnúť hlavu hore. A tú chvíľu využil Tibor a vytrhol sa mu z rúk. Starý za ním chvíľu utekal, ale Tibor tak trielil, že sa určite zastavil až doma…

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
Chlapci zo Schubertovej ulice
foto Kristian Opa