Mesiace

Videl som pomalý kŕdeľ vtákov,
krúžili pod nočnou oblohou
a potom pomaly odlietali,
až kým zostal iba ten jeden,
vesloval mrazivým vzduchom
a čakal, kým si o neho opriem pohľad,
až zmizol v ostrom reflektore
mesačného splnu.

Vnoril som svoju ruku po lakeť
do Mesiaca, toho nočného obelisku,
pomaly ju vytiahol a v ruke som pocítil
chladné strieborné srdce.

Svietilo mi v dlani na cestu
a už som vedel,
kadiaľ máme ísť z tohto
hlbokého lesa
menom Prítomnosť.