…Na ulici zazvonil zvonec a my sme vedeli, že prišiel Zajdy na svojej motorke. V prídavnom vozíku viezol niečo celkom zázračné. Hneď sme sa všetci zbehli k nemu na zákrute Schubertovej ulice a v hrsti sme zvierali vydrankané drobné korunky. Tmavý Zajdy so širokým úsmevom odkrýval vrchnáky tajomných nádob so zmrzlinou, ktorej chuť v letných horúčavách bola na podnebí priam nebeská. Stánok so zmrzlinou mala na rohu v meste aj Manci néni a jej zmrzlina bola tiež vynikajúca.
Zajdy chodil pomerne často a občas zotrval v dlhšom rozhovore s mojimi sestrami. Raz som si kúpil moju obľúbenú vanilkovú s čokoládovou a utekal som s ňou do parku. Pošmykol som sa však na prašnej ceste a zmrzlina mi spadla. Bol to pre mňa šok a so slzami v očiach som hľadel na sladkú pochúťku, ako sa v špine pomaly roztápa. Zajdy si to všimol (vedel, že sú to moje sestry) a zavolal ma, aby som prišiel späť. Vysmiaty hlboko načrel do nádoby, nasadil na oblátku (po našom „na ošťu“) obrovskú porciu a podal mi ju. Povedal som, že už nemám peniaze. Hodil rukou, naštartoval motorku a zmizol s vôňou spáleného benzínu v horúcej letnej vyhni. Uveličený som uveril, že zázraky sa predsa len dejú a to nielen v júli.
Zajdy mal aj sestru, ktorá predávala zmrzlinu na železničnej stanici. A Renatka mi po mnohých rokoch povedala, že vie jeho celé meno, lebo ho vtedy s kamarátkou našli v telefónnom zozname. Volal sa Hajrula Muharen a bol to Turek. Dodnes neviem, prečo ho volali Zajdy.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka, Chlapci zo Schubertovej ulice